close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Únor 2007

Válka dvojčat XXI.

2. února 2007 v 21:54 | Sandra=) |  ╬Válka dvojčat
AuToR: Sandra=)
Cesta nám trvala asi patnáct minut, který jsem ztrávila poslouchánim iPodu a znuděnym zíránim z okna. "Všechno tu vypadá tak stejně," pomyslela jsem se při pohledu na obrovský luxusní domy. "Hmmm ty by asi nadávali, kdybych se na nich vyřádila se sprejema," napadlo mě a hned jsem se musela tý představě zašklebit. Dokázala jsem si živě představit křik a zhrozený pohledy zazobanejch paniček, který by ráno šly vyvenčit svoje domácí plyšáky a na bělounký zdi by uviděli nahou ženskou...
"Jsme tady!!" zahlásil táta a zaparkoval těsně před velkym dvorem patřícímu k rozlehlý škole. "Hmmm super," ušklíbla jsem se a vylezla z auta ven. "No tak si to dneska užijte a Alex ti to tady všechno ukáže," usmála se na mě máma z okýnka. "Už se těšim," řekla jsem sarkasticky a rozhlídla se kolem sebe. Stála jsem těsně před plotem, kterej ohraničoval školní půdu skládající se z velkýho nádvoří, kde se to jenom rojilo lidma a školní budovy. "Tak můžem jit??" stoupla si ke mě Alex, když naši odjeli. "Hmmmf," kývla jsem a dala se do chůze. Alex za mnou začala cupitat, aby moje tempo stíhala. Jakmile jsme obě vlezly do školního dvora, veškerá pozornost se na nás strhla. "Asi tady máte zvědavý lidi co??" podívala jsem se na cupitající Alex, když se po nás všichni otáčeli a něco si šeptali. "Asi jako všude. Už se tady ale rozneslo, že seš moje ztracený dvojče a tak jsou na tebe všichni zvědaví," odpověděla mi Alex rychle. "Jaká čest," ušklíbla jsem se a trhnutim rozevřela dveře vedoucí do budovy. "Tak kudy??" rozhlídla jsem se po prostorný škole. "Tudy," řekla Alex a začala mě víst jednou prostornou chodbou, kde na nás všichni zírali úplně stejně jako venku.
"A tohle je naše třída," oznámila mi Alex, když jsme stanuli před jedněma dveřma. "Fajn," kejvla jsem a napochodovala dovnitř. Jakmile jsem vešla a za mnou v těsnym závěsu Alex, všichni jak na povel ztichli a tupě na nás zírali. "Nějaký retardovaný ne??" pootočila jsem lehounce na Alex hlavu. "Cože??" vyhekla Alex překvapeně. "A jeje. Ty k nim asi patříš viď," zvrátila jsem oči v sloup a vydala se k jedný zadní lavici, kde bylo prázdno. Aniž bych se kohokoliv zeptala, dřepla jsem si tam a rozhlídla se po ostatních. Ti na mě jenom vyjeveně zírali a přeskakovali pohledem ze mě na Alex. "Hmmm asi taky nevěřej, že jsme dvojčata," pomyslela jsem si a sledovala Alex, která usedla do vedlejší lavice nalevo a začala si chystat učení na hodinu. V tom se do třídy nahrnul s velkym povykem Tom, za nim Bill a nakonec Angel. Angel okamžitě zamířila do lavice k Alex, kde se usadila a začala se s ní vítat. Bill se usadil do lavice přede mnou a začal se taky chystat na němčinu. Tom se nejdřiv přivítal s pár kámošema a potom sebou praštil na židli vedle mě. "No čau," pozdravila jsem ho s úsměvem. "Hmm??" otočil se na mě Tom. "Jeeeeeeej Sendy!! Co tady děláš??" vyhrkl okamžitě. "Sedim," odpověděla jsem a zakřenila se. To už se na nás otočil Bill. "Sendy!! Tak tě tady vítám," usmál se na mě. "No dík," zakřenila jsem se. "Tak konečně budu mit nějakýho souseda," zakřenil se Tom spokojeně. "Na to bych moc nespolíhal. Vsadim se, že Sedny během pěti minut od tebe přesadí," zavrtěl Bill hlavou. "No jestli jo tak se už vážně naštvu," zamračil se Tom okamžitě. "Ale copak?? Ty musíš sedět sám??" podívala jsem se na něj se smíchem. "Hmm bohužel," přikývl Tom a ušklíbnul se. "Proč??" zajímala jsem se. "Protože pořád vyrušuje. Jakmile s nim někdo sedí, pořád dělá bordel," odpověděl mi Bill. "Aha. No tak to by z nás asi chcíply, protože já jsem úplně to samý," zasmála jsem se a v tom do třídy napochodovala nějaká profesorka. Byla malá, scvrklá a zírala na nás přes obrovský brejle.
"Sakra co to je??" podívala jsem se tázavě na Toma, když ke mě přišla a s přimhouřenejma očima si mě prohlížela. "To je němčinářka a naše hlavní," odpověděl mi se smíchem. "Tak vy jste slečna Winterová??" promluvila na mě profa pisklavym hlasem, ze kterýho jsem dostala okamžitě záchvat smíchu. "Čemu se smějete??" zeptala se mě ostře. "No vám přece," vyhekla jsem a začala se smát ještě víc, když v obličeji zrudla. Tom vedle mě jenom slabě poprskával a snažil se udusit v sobě smích. "Vidim, že jste pěkně drzá... No co bych taky mohla čekat od holky s takovouhle vyzáží a z Berlína že," změřila se mě profa pohrdavym pohledem. "No tak moment. Co si o sobě myslíte?? Se nejdřiv podívejte doma do zrcadla a potm mi něco řikejte o vyzáži," ohradila jsem se prudce. "Hmmm. Vidím, že nejste s Alex rozdílné jenom vzhledově, ale i chováním..." prohlásila profa a zadívala se na Alex, která ten rozhovor zděšeně sledovala. "No blik. To by si všim i slepej," zahučela jsem. "Tedy Alex, musím říct, že jsem velice zklamaná. Čekala jsem, že když je to vaše dvojče, bude stejná jako vy, ale tohle... to je hrůza..." promluvila profa na Alex, jako bych tam vůbec nebyla. "Hele ty tresko!! Kdo je u tebe hrůza?? Viděla ses v poslední době v zrcadle?? To je teprv hrůza," ozvala jsem se a v tu chvíli Tom vyprskl smíchy a s nim polovina třídy. "Tak to by stačilo!! Nehodlám tady s váma diskutovat, takže se seberte a odsedněte si od pana Kaulitze ke svojí sestře. Angel si přesedne, aby vám mohla být Alex po začátcích nápomocna," řekla suše profa. "Ne díky. Ať si Angel zůstane kde je. Já jsem slyšela, že neni dobrý, když seděj sourozenci spolu," ušklíbla jsem se. "Ale s Tomem sedět nebudete!! To by to dopadlo. Jste stejnej zmetek jako on!!" vypískla na mě, čemuž jsem se začala znova smát. "Ok, žádnej problém. Tak já si prostě sednu tady k Billovy a hotovo," pokrčila jsem rameny, kopla svoji tašku o lavici do předu, přeskočila ji a dopadla hned vedle Billa. "Nu dobrá. Tak si tam seďte, když nechcete vedle svojí sestry," kývla profa a vydala se k tabuli. "Fajn," kejvla jsem a vesele se na Billa zakřenila. "Jo a mimochodem..." otočila jsem se ještě na profu "toho zmetka si příště nechte od cesty," řekla jsem tvrdě a spařila ji chladnym pohledem. Profa se jenom zamračila a potom začala na tabuli škrábat nějaký zadání. "Teda tys jí setřela," pošeptal mi Bill s úsměvem. "To umim nejlíp. Dalo by se na prstech jedný ruky spočítat, kolik profů mě mělo rádo na starý škole," zakřenila jsem se. "Tak to věřim," zasmál se Bill a začal makat na zadanym úkole. "Tak. První hodina, hnedka hlavní profa a během prvních deseti minut je ze mě její neoblíbenec. To je můj rekord," pomyslela jsem si v duchu a zašklebyla se. Za tohle by mě Alp, Jer a Jed určitě pochválili. Vždycky jsme soutěžili, kdo z nás vytočí profu jako první a koho z nás budou nejvíc nesnášet. No musim uznat, že v tomhle byl Jer nepřekonatelnej. Jeho způsoby vytáčení profesorů byly neuvěřitelný...
Pokračování příště =D

Len nevlastná sestra XIII.

2. února 2007 v 20:06 | Werča |  ╬Len nevlastná sestra
"Ahojte ..." pozdravila som Chika , Susi a Katrin ,keď sme vošli do Chikovej izby ,kde sa všetci rozrpávali.
Keď Katrin uvidela Toma ,oči sa jej hneď rozjasnili. Chcela ho vidieť ,tak tu ho má. Škoda len ,že prišiel za Susi.
"Čawky." Pozdravili zborovo.
"Tak chcem vám niekoho predstaviť..." hovorila som nezaujímavo.
"Veď ja ho už poznám!" vyhlásila Susi rýchlo. Tom sa na ňu len frajersky usmial.
"A preto ti chcem darovať tohto maca." Podal jej veľkého maca. Susi si ho z radosťou vzala a posadila sa späť na miesto.
"Ježiš ďakujem ,si zlatý." Usmiala sa na neho. Ja som do Toma len drgla a posadila sa ku Katrin. Tom tam naopak ostal stáť ako vol a čumieť na Susi ,ako sa mazlí k macovi.
"Nechceš sa ísť prejsť ... Ehm... Susi?" zaváhal.
Susi sa na mňa len nechápavo pozrela ,ale prikývla na znak že chce.
"Tak poď ,určite ťa zo mnou pustia." Žmurkol na všetkých ,chytil Susi za ruku a vypadli.
Ja som hneď vybuchla.
"Je to hnusná nenásitná sviňa." Vykríkla som zlosťou. Ak Susi bude chcieť len na jednu noc ,tak prisahám že ho zabijem.
"Náhodov je sexy." zasnila sa Katrin a Chik sa rozosmial.
"A kde je vlastne ,ten tvoj druhý brat?" spýtal sa.
"Ostal doma ,pre zlomené srdce a bolesť hlavy." Zosmutnela som a hodila zlosť za hlavu.
"Zlomené srdce? To som k nemu bola až taká zlá?" zasmiala sa pre seba Katrin.
"Ty nie ,ale ja áno. Teda povedala som mu to čo stále ,lenže on už to asi nezniesol ,ako ja som nezniesla ,tu baliaceho Toma." Mávla som rukou smerom k dverám.
"Aha. A ešte po ňom ideš?" vypytoval sa Chik.
"Už nie. Sme nevlastný súrodenci na život a na smrť. Mám pocit ,že sa začalo niečo iné ,než tá láska .... súrodenecká. Keby sme sa teraz nepohádali a Tom nedostal rozum ,možno by som ho ešte ľúbila. Hoci sa to nedá prestať ľúbiť len tak ,ale už ho nemám rada. Je to tak ľahšie." Usmiala som sa na neho. Katrin náš rozhovor len pozorne počúvala a sledovala.
"Ach. Poviem vám ,že dnes som videl svoju sestru." Sklonil hlavu.
"Ty máš sestru?" toto som nevedela.
"Už nie. Zomrela..." aha. Tak to som tiež nevedela!
"Aha ,tak prepáč." Objala som ho. Keď som sa však chcela od neho odlepiť ,nechcel ma pustiť a pevne ma obímal. Akoby mu to chýbalo.
"Viete čo vy dvaja? Ja si idem ľahnúť ,pretože ma hrozne bolí hlava a už nechcem vidieť toho Toma ,inak mi zrejme bude naozaj zle ...." pogulila smiešne oči.
"Zle z čoho?" nechápali sme .
"No s toho ,že je zo Susi...." vyplazila na nás jazyk a čo najrýchlejšie zmizla ,aby sme jej nedávali ďalšie otázky. Je mi jasné ,že sa jej Tom páči ,lebo keby nie ,tak by tu z nami ostala a nepovedala by to ,čo povedala :D Mám rada úprimných ľudí!
"Teda tá žiarli ,ako neviem čo." Zasmial sa Chik a ľahol si.
"Ale nie ,len sa jej Tom trochu páči ,to je všetko." Milo som sa usmiala.
To si ma Chik pritiahol k sebe ,a ako bláznivý ma začal laškotať. Tak sme sa tam bláznili ,asi ešte hodiny ,no potom som spadla zo smiechom z postele a Chik rovno na mňa.
"Koľko vážiš preboha?" smiala som sa ďalej ,ako na mne tak ležal.
"60!!!" smial sa ďalej.
"Tak zo mňa zlez ,prosím." Na oplátku som ho začala laškotať ja ,až zo mňa zliezol.
"Už asi pôjdem." Rozhodla som sa ,keď bolo po všetkom.
"Ale nie ,veď počkáme na Susi ,nech nám to všetko porozpráva." Usmieval sa ako mesiačik na hnoji.
"Ale ja som už unavená a chcem si ľahnúť. Veď nám to porozpráva zajtra." Vyplazila som na neho jazyk.
"Tak teda fajn. Ahoj." Pobozkal ma na líce ,čo bolo dosť čudné. Tak som mu zamávala ,zobrala toho Susinho plyšáka a zmizla do izby ,kde Susi už bola ,celá šťastná.
"Tak ako bolo s Tomom na prechádzke po nemocničnom areály?" podala som jej maca a ľahla si na posteľ.
"Nič moc ,len sme sa rozprávali. Akurát mi chcel dať na rozlúčku pusu ,lenže ja som nechcela. Je nejaký rýchli nie?" to som sa len zasmiala a prikývla.
"Je to taká sviňa ,takže si na neho dávaj dobrý pozor. Povedz mi ,ako sa správal keď si nechcela?" vyzvedala som.
"No naklonil sa ku mne ,už sme sa skoro bozkávali a to som sa oddialila ,že to nieje správne a tak. On sa len začervenal a prikývol. Úplne normálne!" usmievala sa.
"Tak to zareagoval celkom fajn." Usmiala som sa ,trochu smutne ,zhasla a zakryla sa perinou.
"Tak dobrú." Zaželala som jej a čo najrýchlejšie som sa snažila zaspať ,čo nejak nešlo. Stále musím myslieť nato ,čo sa stále deje...
Autor: Werča

Blbec Kaulitz 2

2. února 2007 v 19:50 | ajka |  ╬Blbec Kaulitz
Toe nudaaaaaa pište komenty ale pravdu mne sa to nepáči otrasn:-!
Ráno som sa zobudila na hrozný rachot v kuchyni a tak som tam išla.
,,Už sa začala vojna že si taka čierna po xichte?"opýtal sa ma otec so smiechom
,,no skoro a čo tu tak vyvádzaš od rána?"
,,chcel som urobiť palacinky no nejak sa mi to nedarý"pokrčil ramenami a ukázal na prihorené cesto na panvici.Ja som sa iba rozrehlila a vzala si jablko.
,,Nechceš palaciny?...."no v tom spustil rehot,,ani ja by som ich nejedol"dodal
,,okay ja idem zo seba urobiť človeka a potom urobím niečo na raňajky ja.Platí?"
,,Dobre dúfam že si nezdedila kuchárske zručnosti pomne"
,,tak to určo nie!"zakričala som mu z kúpelne a zamka sa tam.Skočila som pod prchu a potom som sa obliekla ako normálny človek a dala si vlasy do drndolu.Potom som otcovi urobila lievance a šla do obývačky pozerať telku.Nič tam nedávaju...
,,Počuj Alexia!zabudol som ti povedať že dnes k tebe jeden tvoj spolužiak aby ti dal učebnice a zajtra pôjdete spolu do školy"oznámil mi fotrík
,,a o koľkej príde?"vyzvedala som
,,asi o 5minút...vieš ja chodím s jaho mamou...príde dnes navariť obed lebo vie aký som neschopný a chce ťa spoznať..."
,,si mohol povedať aj neskôr aby som sa strápnila!!!"vybehla som naňho a vletela do izby aby som sa nahodila.Rýchlo som sa nasúkala do sexi ryflových kraťás a trička s výstrihom po kolená(zveličujem xD).Ale nenamachlila som sa a v tom niekto zazvonil a oco otvoril...
,,Milááááčik"nejaký ženský hlas to bude určo tá jeho...xD
Normoš som prišla k tej pani a tomu chalanovi.
,,Dobrý"urobila som široký úsmev
,,Ahoj kočka"pozdravila ma tá teta a ten chalan hneď zaliezol k telke.
,,A on?"ukázala som na toho chalana a teta spustila
,,No to je Nikolas ale každý ho volá Nik a vieš od kedy s ním začala nabýjať puberta je neznesiteľný a je to tvoj spolužiak má tu preteba aj úlohy"
,,Tak fajn idem zaním"kívla som a šla za Nikom
,,Čaw ja som Alexia"sadla som si k nemu a šibnuto som sa uškrnula
,,Ahoj ja som Nik"zvodne sa usmial
,,tak ja budem s tebou chodiť do triedy?"
,,no hej a aj každý deň do školy"
,,akoto?"
,,no ty nevieš ako sa tvoj foter a moja mama spoznali?"nadvihol obočie
,,nie ale ak budeš tak dobrý tak mi to povieš"psí kukuč
,,no my sme vaši susedia"úškleb
,,to vážne?"vygúlila som oči
,,hej takže..."
,,takže chceš povedať že ty si moj budúci bracho,spolužiak a sused v jednom?"
,,no dá sa to tak povadať"
,,toe bomba"začala som sa smiať.Potom sme sa ešte smialy a potom mi dal učebnice a úlohy.Celý deň bol cool a aj obed čo navarila Evelin(Nikova mama) bol super.
Nik je strašne milý ale aj pekný chalan.Má blond vlasy trocha dlhšie ako tý emoboyovia či ako sa to volá no on to odmieta aby bol nejaký emo či čo.Má modré oči,super vyšportovanú postavu a pirsing v brade.No proste macher!
Večer:
,,Tak my už pôjdeme"povedala Evelin a pobozkala otca
,,fajn"opätoval jej bozk xD
,,takže zajtra o pol ôsmej ma čakaj.OK?"usmial sa Nik
,,fajn budem ťa čakať"
,,tak papa"zakýval oco Evelin a zatvoril dvere.
,,Tak čo ako Nik a ako Evelin?"spustil otec keď sme si sadli do obývačky na pohovku
,,super!"
,,nič viac?veď mi povec čo si o nich myslíš"je ako decko xD
,,no Evelin je zlatá,pohľadná baba a vidno že ťa miluje a Nik?Ten je proste sexi..."
,,Sexi?"vygulil oco oči a ja som sa začala rehliť
,,vždy bereš všetko tak vážne?"
,,no skoro vždy"
,,tak s tým povoľ."strieľala som si z neho.
,,faj ale už choď spať aby si ráno nezaspala"
,,faj bru noc"
,,bru"...hodila som sa do pyžamky a zaspala som...
Ráno ma zobudil oco tými najotpornejšími slovami na svete
,,Vstávaj ide sa do školy"
,,ešte minútku"
,,nie!"
,,tak fajn už vstávam"...postavila som sa a ako mátoha som sa zamkla do kúpelne.Tam som sa vychystala a šla do kuchyne kde som nenašla žiadnu desiatu ani nič iba 50eur na stole.
,,To mám zjesť?"
,,nie to máš na desiatu lebo aj desiaty nerobím"uškrnula sa a vzal si kufrík.
,,ideš do práce?"
,,hej papa"zakýval mi a zabúchol za sebou dvere.V župane som šla zasa do izby a nahodila na seba minisukňu,tenisky a tričko na ramienka.Vlasy som si nechala rozpustené a namachlila som sa(iba jemne) schmatla svoj vak,mobil a šla otvoriť lebo niekto zvonil.Bol to Nik
,,ooo to hádam ani niesi ty tak toto ma prekvapilo aká vieš byť sexi ak chceš"spustil vo dverách
,,prekvapí ťa ešte veľa vecí ale už poď do školy"usmila som sa a zamkla byt.Potom sme sa vybrali do školy na nejaké gymnázium.
,,Do akej triedy chodíme?"
,,no my sme druháci"mylo sa usmial
,,okay toto je naša škola?"vygulial som oči na celkom zachovalú budovu školy.
,,hej"povedal hrdo a to sme už počuli zvonenie a tak ma Nik schmatol za ruku a potiahol do triedy.Keď sme tam vošli všetko stíchlo a každý upriamil zrak na mňa a na Nika.Asi ich zaujalo to že ma ešte stále držal za ruku.Niektoré baby vyzerali ako sliepky ktoré zabadali nejakého kohúta...boli úplne namäko.
,,Sadni te si sopliaci!"vrazla do tiedy profa a sadla si.
,,Alexia poď sem"zavolal ma ku katedre a ja som tam poslušne napochodovala.
,,Kam ťa posadíme?"prešla očkom tiredu,,no ku Kaulitzovi ani k Nikovi nie lebo tý by ťa tam ešte zneužili ale možno k Patovi"povedala a ukázala na akéhosi čudáka.Tak som si vzala vak a šla k nemu a on mi popísal rameno perom
,,čo robíš?"
,,značka"milo sa usmil
,,okay"povedala som a začala si to stierať
,,značka"povedal a zasa ma pokreslil
,,prestaň!počuješ?prestaň!"zvreskla som a ten chalan sa namňa hodil a začal ma ovoniavať.No to Nik nezniesol a odtrhol ho odomňa a vrazil mu.
,,Hej!"pozrela som naňho
,,pani profa nemože ísť alexia kumne?"urobil psie oči
,,tak fajn ale nieže ju začneš baliť lebo ďalšie zlomené srdce v tejto triede už neznesiem"usmila sa a ja som si sadla k Nikovi...hodina plinula a plinula a potom....

Nenaplnená láska X. - Anjel 5. - Koniec

1. února 2007 v 23:57 | Werča |  ╬Nenaplnená láska
AuToR : WeRčA
Sen iba sprostý sen!
"To ste si nemohli vymyslieť niečo ,čo ma bolieť nebude?" sadol som si zo slzami. Iba sen ... Žiaden bozk ,žiadne milujem ťa ,len sprostý sen!
"Bill prepáč. Chcel si sa z ním predsa stretnúť nie? Možno si na teba bude pamätať ,ako na sen z Billom ,alebo príde za nami..." povedala Jasmine a chytila ma za ruku ,čo ma hrozne povzbudilo.
"Prečo ma nevidí on? Prečo i nás nespája láska? Prečo ma vidí Tery a nie on? Prečo ? Kto to vymyslel?" hovoril som smutne i nahnevane a mam toho už naozaj plné zuby. Mám pocit ,že sa každú chvíľku zosypem . Už nezvládnem to ,že som mŕtvy ,už sa nemôžem dívať na tie smutné tváre Terry , mamky a Toma... Už to nevydržím.
"Bill..." pohladila ma Jasmine po tvári ,lenže ja som jej uhol.
"Chcem odísť a nevrátiť sa." Vstal som a odišiel od nich. Viem ,že ma nájdu ,ale aspoň sa pokúsim o útek k Terry ,presvedčiť ju ,aby šla na potrat. Ak nás to spojilo ,nech nás to i rozpojí.
Zaklopal som na dvere Terrynho bytu ,no nik neotváral.
"Terry ,prosím ,otvor mi ,to som já Bill." Kričal som a klopal. V tom sa dvere otvorili a v nich stála Tery ,len v čiernej košeli ,z rozmazanými očami a smutnou tvárou.
"Čo chceš?" vrhla po mne vražedný pohľad.
"Chcem ti povedať len to ,aby si šla na potrat ... ak si si to nerozmyslela." Povedal som zo sklonenou hlavou a po tvári sa mi pustila ,dalšia slza.
"Bill... Si jediné ,čo ma ešte drží na tejto zemi. Ak chceš odísť ,pôjdeme spolu..." chytila ma za ruku a potiahla dnu. To som vstúpil do tmy . Ťahala ma len Teryna ruka ,tak som ju poslušne nasledoval.
Nakoniec sme zastali v kúpeľni ,kde som si všimol na kraji vane položený nôž . Tery ho pevne uchopila a ešte na mňa pozrela.
"Urobím to. Chcem byť s tebou." Objala ma ,tak silno ,že ak to je naposledy ,tak som veľmi šťastný.
"Tery.. Nerob to. Užívaj si svoj život. Nesprav tú istú chybu ako ja Prosím ,nie!" pevne som ju obímal. I keď chcem odísť ,nechcem aby odišla i ona. I keď milujem Mikea ,Tery mam tiež hrozne rád ,predsa čaká moje dieťa. Nemôžu zomrieť.
"Už to nevydržím Bill. Už nemôžem počúvať tie narážky. Už sa na teba nemôžem pozerať. Nemôžem si zviknúť nato ,že si už mŕtvy a ja čakám tvoje dieťa." Plakala a v ruke zvierala nôž.
"Nie..." pošeptal som jej.
"Ak chceš odísť ty ,odídem s tebou ... Necháš ma tu samotnú?"
"Máš Toma ,mamku ... Ja musím odísť."
"Nie nemusíš. Keď odídeme my ,odídeš i ty. Tak mi to predsa povedala Melinda." Utrela si slzy a ja som nemal na výber než ju nechať. Ak to tak veľmi chce ...
"Milujem ťa Bill." to si už rezla cez žilu , z ktorej sa jej pohotovo liala krv. Ja som na to len hľadel. Hľadel a spomínal si nato ,čo som urobil ja.
"Keby som ti to i ja mohol povedať." Silno som ju objal a čo som si nevšimol ,Tery si už rezla i do druhej žily a bez toho aby som ju udržal dopadla celkom slabá na zem .
Chvíľu som len hľadel na jej nevladné telo ,no potom som úcitil i ja dosť ťahavú silu ,ktorá ma ťahala niekam preč. Preč z kúpeľne ,preč s tohto sveta.
Mohol som sa ešte rozlúčiť , rozlúčiť sa s Tomom , s mamkou a z Mikeom. Lenže už je neskoro . Som mŕtvy a konečne šťastný spolu z Terry i keď tu je hrozná tma.
THE END!
Thak a je tu kOniec !!! :c) Dúfam ,že sa wám tO páčilO...

Nenaplnená láska IX. - Anjel 4.

1. února 2007 v 23:56 | Werča |  ╬Nenaplnená láska
Autor: Werča
"Chceš povedať ,že je tehotná?" spýtal som sa Melindy a celkom som zabudol ,že Tery ma tiež vidí a počuje.
"Ja ,že som tehotná?" pozrela na mňa ,až som s toho pohľadu dostal husiu kožu.
"Ja.. ja newiem." Sadol som si vedľa nej. Melinda i ja sme ju chytili za ruku a pevne jej ju stisli.
"Nemusíš sa báť. Tvoj anjel strážni je pri tebe a ja ti tiež pomôžem ak chceš." usmiala sa na ňu.
"Jasne . Ako chceš pomôcť 17 ročnej budúcej matke?" nazúrene na ňu pozrela.
"Čo tým chceš povedať?" spýtal som sa Tery a pozrel jej hlboko do očí. V jej očiach som videl strach a detské slzičky. Ako som jej len mohol takto ublížiť.
"Že pôjdem na potrat ,ak mi teraz neklameš!" vrhla na mňa vrežedný pohľad ,ktorý by ma určite vrátil na svet tých druhých a hneď od nás odišla.
Melinda len na mňa zhrozene pozrela a hneď sa rozbehla za Tery. Vôbec nechápem ,prečo ju chce presvedčiť ,aby to nespravila. Veď ak to dieťatko ,naše dieťatko ,nechce ,tak... Viem! Hovorím ,akoby mi na tom nezáležalo ,ale hrozne záleži. Predsa možno čaká moje dieťa a ja som mrtvý ,teda niesom mŕtvy ,ale anjel a to je dosť blbé. K tomu ma len 17 a na matku je fakt mladučká.
Premýšľal som ďalej a pri tom som počúval rozhovor Tery a Melindy.
"Nemôžeš to dieťa zabiť. Inak..." to jej už pošeptala a Tery sa na mňa znova pozrela. Zo zvedavosti ,som išiel bližšie ,aby som aspoň niečo s toho započul.
"Inak čo?" opýtal som sa ich obidvoch a z hrôzov na mňa pozreli.
"Bill... Je tu taky háčik. Jediný spôsob ,ako budeš už mŕtvy ,čiže žiadne krídielka ,bude len ten ,že to čo teba a Tery spája ,čiže to nenarodené dieťa , sa vytratí ,čiže zomrie." Povedala dosť smutne a keď som si to zopakoval v hlave ,až teraz mi došlo o čo ide. Čiže ,ak Tery to dieťa neporodí ,čiže zomrie ,ja sa vytratím s tohto sveta a už nikdy ich neuvidím? To teda bolí...
"Tery ,je to na tebe." Mal som sto chutí vypariť sa s tade a to malé ,nenarodené ,mi v tom zabránilo. A teraz ,keď s nimi chcem byť , tak prišlo toto... Nech Tery urobí ,to čo považuje za vhodné. Mne to je jedno ,som už vlastne mŕtvy anjel ,len dušička bez tela .
"Nie Bill. Zlomil si mi srdce ,keď si sa zo mnou vyspal a potom si sa zabil. Že si to mal v pláne? Prečo práve na mňe ? Povedal si mi ,že budeme priatelia a že mi povieš tvoje tajomstvo. Ja som to však vedieť nechcela ! Prečo si sa zabil? Prečo?" plakala a Tom z Jasmine na nás čumeli.
"Upokoj sa Tery. Zober si ,že Tom ho vidieť nemôže i keby veľmi rád. Máš ho predsa rada ,nie? Chceš mu zobrať tieto krídielka? Chceš mi zobrať dalšieho motýlika? To už asi neznesiem." rozplakala sa i Melinda a ja som na obe čumel ako na nejaké zjavenie. Neviem ,ako sa správať. A už vôbec nechápem ,čo tým myslela ,že či jej chce zobrať dalšieho motýlika.
"Ako dalšieho? Koľko ich bolo?" pozrel som na ňu rozčúlene.
"Asi tisícky. Stále sme nejakého našli a vždy bol dôvod pre vraždu ,samovraždu ,alebo iba taká náhoda. Iba jeden je na tomto svete ostal doteraz .. Iba jeden!" utrela si slzy a Tom s Jasmine sa k nám pomaly blížili.
"Obťažuje ťa?" opýtal sa Tom pohotovo Tery.
"Nie. Rozprávame sa ,ale rada by som už išla domov. Poďme." Chytila Toma za ruku a odkráčali preč.
"Porozmýšľaj nad tým." Kričala za ňou ešte Melinda a tak sme sa z parku pobrali i my.
"Melinda? Čo si myslela ,tým ,že iba jeden ostal?" spýtal som sa jej v teple v ich spoločnom byte.
"Precestovali sme pre takýchto anjelov celý svet. Učili sme sa všetke jazyky ,aby sme každému z nich rozumeli. Vždy sme chceli aby tu anjeli ostali ,ale vždy sa našla nejaká vezba medzi nebom - medzi životom a zemou. Pokúšali sme sa zachraňovať ich ,lenže nič sa nam nedarilo. Až na jeden pokus. Mladé dievča ,ktoré sa zabilo pre nejakého homosexuála. Hrozne ju to vzalo ,lenže videl ju jeden človek. On - ten chalan. Viem ,pýtaš sa ,čo ich spájalo... Bola to láska. I keď ten chalan ,ju až tak neľúbil ,dokázal jej to odpustiť a zachrániť ju. Doteraz je z ním a stále su spolu. Ani si nevieš predstaviť ,akú radosť nám to urobilo. Chceme zachrániť i teba. Chceme aby mala Motýlik dalšieho kamaráta ,ktorý ju uvidí." To ma hladila po tvári. Takýto krásny príbeh som už dlho nepočul.
"Ja viem. Ale ak to dieťa Tery nechce ,nebudeme ju predsa nútiť. Mrtvý predsa som a človek ktorého ľúbim ma nikdy neuvidí." Povedal som zo slzami v očiach
"Ale môže." Pribehla k nám Jasmine z nejakými bylinkami.
"Ako?" povedal som zvedavo. Nato boli obe ticho a hovorili si niečo v inom jazyku. V tom obe rozsypali bylinky na stôl a ja akoby zázrakom som zaspal.
"Kde to som?" obzeral som sa po bielej miestnosti. V tom sa predomnou zjavil club ,do ktorého sme stale chodili a kde som spoznal Mikea.
"B... Bill?" ozvalo sa za mnou a ja som sa pohotovo otočil.
"Mike." Šeptol som . Ako je možné ,že ma vidí a ešte stále mam krídla?
"Ako to ,že žiješ? Čo to máš za kostým?" pribehol ku mne a pohladil ma za krídla.
"Ja.. akoto ,že ma vidíš? Mike ,tak rád ,by som ti všetko vysvetlil..." newedel som ,čo povedať skôr.
" Ja ti chcem povedať len jedno .. ľúbim ťa!" to ma pobozkal . To mi na smrti tak hrozne chýba.
"I ja ťa ľúbim. Hrozne mi chýbaš." bozkával som ho ďalej.
"Prečo si to spravil? Prečo si sa zabil?" plakal mi v náruči.
"Pre moje chyby. Pre moju hlúposť. Hrozne som sa bál ,čo bude potom a prišlo toto. Čierne krídla , nevyditeľnosť. Hrozne ma upútalo to ,ako si plakal na mojom pohrebe. Bol som pri tebe a šeptal ti do uška ,ako hrozne ťa ľúbim. Odpusť mi ,že som to spravil." Vytáral som zo seba a Mike ma bez slov pobozkal.
To som cítil ,že ma niečo ťahá za krídla. Rýchlo som si z krku stiahol môj prívesok lebky a podal ho Mikeovi do rúk.
"Ľúbim ťa." Pobozkal som ho na posledy a to už som bol zase pri dievčatách. Tak krásne sa na mňa dívali ,že som nevedel ,čo sa deje.
"Tak aké to bolo?" to som sa len chytil za krk ,kde už prívesok nebol. Bola to skutočnosť ,alebo iba sprostý sen?

Nenaplnená láska VIII. - Anjel 3.

1. února 2007 v 23:56 | Werča |  ╬Nenaplnená láska
Autor: Werča
"Ach další mŕtvy. To je hrozné ,koľko ľudí za tento týždeň tu pochovali." ozval sa za mnou ,hlas dievčaťa.
"To teda hej!" doplnil to druhý hlas.
Pomaly som sa otočil ,aby som videl kto sa to za mnou rozpráva.
"Ahoj motýlik." Pozrela na mňa jedna z nich. Mala dlhé čierné vlasy a prekrásne modré oči. Bola celá v čiernom a hneď by ste si všimli jej náhrdelník ,ktorý bol celý zo zlata a sem tam z neho visela lebka.
"Ty ma vidíš?" z hrôzou som vstal a pozeral na ňu.
"Jasne ,že i ty - Melinda - vidíš toho motýlika z čiernymi krídlami?" otočila sa na tu druhú dievčinu ,ktorá práve lízala lízatko. Mala čierne krátke vlasy a bola oblečená v ružovo-čiernom. Vlasy jej padali do tváre ,takže jej oči som si ani nevšimol.
"Jasne. Je krásny." Pribehla ku mne a zaujímavo si ma obzerala.
"Niesom motýlik...." povedal som milo.
"Ale veď my vieme. Myslíš si ,že sme nejaké hlúpe decká? Si na omyle motýlik! My sme náhodov v takýchto veciach experti!" pýšila sa Melinda a naďalej si ma zvedavo obzerala.
" Maš nádherne krídielka ,musia byť čerstvé. Kedy si zomrel? Kde ťa pochovali? Ako dlho si anjel?" uff ,nejako veľa otázok. A skadiaľ vie ,takéto veci?
"No... ja... Kto vlastne ste?" vykoktal som zo seba namáhavo.
"Ja som Jasmine a toto je Melinda! Od teraz sme tvoje najlepšie kamošky."
"Aha... Ako to najlepšie kamošky? Veď ma ešte nepoznáte!"
"Ale ,ale... Možno ,že poznáme!" povedala tajomne Melinda a pomaly sa blížila k môjmu hrobu ,kde už nebolo vidno ani rakvu . Najviac však vynikala biela ruža od Toma.
"Bill Kaulitz?" prejde rukou po hline.
"Ehm.." prikývnem a Jasmine sa rozosmeje.
"Že Bill... Maš nádherne meno ,ale to motýlik je predsa krajšie." Obíme ma . No super. Dve bláznive dievčatá. Ale aspoň ,že ma vidia.
"Ako je možné ,že ma vidíte? I vy ste anjeli ,alebo niečo také???"
"Niesme anjelikovia ,vidíš u mňa krídla? Lebo ja nie... Sme niečo také ako bosorky ..." obe sa rozosmejú. Mne to však príde čudné.
"Ak ste bosorky..." napadne ma ,akoby som mohol hovoriť s Mikeom ,alebo kýmkoľvek iným.
"No?" obíme ma i Melinda.
"Tak ... Nemôžete ma vrátit naspäť k živím? Vrátiť čas?"
"Tak to asi nie. To môže len Boh. Je mi ľúto!" pohladila ma Jasmine a zase som zosmutnel.
"Počuj motýlik ,nechceš si niekam zájsť?"
"Ale kam? Bolo by to predsa zbytočné!"
"Nebolo. Maš šťastie ,že sme dve a že ťa okrem nás nikto nevidí."
"Aha ,tak teda fajn." Prikývol som teda a tak sme sa všetci traja vybrali z cintorína do nejakého bufetu.
"Čo si dáš Bill?" ona sa ma pýta čo si dám?
"No asi nič. Niesom ani smedný ,ani hladný... asi prvý krát v živote." Povedal som smutne.
"Ach chudáčik môj. Tak teda nič." Pohladila ma po líci a všetci ľudia v bufete na ňu zbystrili zrak.
"Tak čo to bude bosorky?" prišiel k ním mladý čašník . Dievčatá si obiednali a pritom sme sa i porozprávali. Vytáral som im snaď celý môj životný príbeh ,ako som zomrel a tak.
Su hrozne milé ,ako sa ku mne správajú ,že život berú z radosťou i keď im zomrie niekto blízky. Maju šťastie ,že ich uvidia i po smrti.
Keby niekto ... niekto ,okrem Tery mal tu schopnosť vidieť ma ,bolo by to super.
Keď sa dievčatá najedli ,tak sme sa vybrali do parku. Sadli sme si na lavičku a vtedy cez park prechádzali Tom a Tery. Boli obaja smutný a držali sa za ruky.
"Hej ,hej ,to je tvoj brat a tá baba?" spýtala sa ma Jasmine a ja som bez slov prikývol. Zaujímalo by ma ,prečo sa držia za ruky. Možno preto ,že sa boja ísť každý svojou cestou ,možno preto ,že sa neudržia samy na svojich nohách a možno.... možno preto ,že su pár a dosť dlho to predo mnou tajili. To asi ťažko , Tom by mi ju inak ani nevybral . Blbosť!
"No tak choď za nimi." Povzbudili ma obidve .
"Nie , Tery sa ma bojí ,zatvorili by ju na psychiatriu." Povedal som smutne.
"Tak ja sa z ňou porozprávam. Jasmine ty si zober Toma na starosť!" zavelila Melinda a hneď sa odo mňa rozbehli za nimi.
"Tom Kaulitz?" poklepala mu Jasmine po pleci a on sa pohotovo otočil.
"Ak chceš autogram ,nemám najmenšiu chuť dať ti ho. A ak nevieš o bratovej smrti ,tak... už možno vieš. Prepáč ,chcem ísť domov a revať !" vymotal sa s toho dosť rýchlo.
"Ale ja nechcem autogram. Chcem sa s tebou porozprávať o Billovi. Videla som ho v sne." To Tom zostane stáť ako skala a zmrazí ho.
"B.. Bill... Billa?" po líci sa mu pustí dalšia slza a teda prikývne. Obaja si sadnú ku mne na lavičku a vôbec ma nevnímaju. Teda Jasmine ma vníma ,ako jej kričím do ucha ,že mu pletie hlúposti ,ale nevadí jej to. Tom ju počúva.
No nechal som ich tak ,zbystril som pohľad na Melindu a Tery ,ako sa na mňa obidve dívaju. Tery zo strachom a Melinda normálne.
"Vidíš ho? Je anjel. Nemusíš sa ho báť. Stretli sme už takých asi milión . Neboj sa ho! Jeho telo je mŕtve ,ale duša žije v takejto podobe." Vysvetlila jej Melinda a ja som k ním pomaly kráčal zo sklonenou hlavou.
"Prečo ja? Prečo ho vidím práve ja?" plakala .
"To neviem. Možno preto ,že si bola zdrojom pomsty a vo vnútri teba ,je niečo čo vás dvoch stále drží pri sebe a neopustí. Stráž si to." Chytila ju za brucho. Nerozumiem ,tomu ,čo Melinda povedala Niečo v jej vnútrí ,čo nás dvoch spája? Čo také?

Nenaplnená láska VII. - Anjel 2.

1. února 2007 v 23:54 | Werča |  ╬Nenaplnená láska
AutOr: Werča
Keď konečne dorazila sanitka ,odviezli Tery do nemocnice a mamka i Tom išli z ňou. Ostatný ostali doma a čakali. Ja som to samozrejme nemohol nechať tak a vybral som sa za nimi.
Po prvý krát ma neboleli od chodenia nohy . Aspoň niečo je na tomto "druhom" svete dobré.
V nemocnici ,som nasledoval Toma a mamku ,ktorí stáli pred izbou a zhovárali sa z lekárom. Trochu rozhovoru som si i vypočul.
"Zbláznila sa? Hovorí ,že videla Billa... čo je nemožné Pán doktor. Bill je mŕtvy a nič by nám ho už nevrátilo!" hovoril v slzách Tom.
"Viete ... Možno sa zbláznila a možno nie. Mali sme pacientku ,ktorá tiež videla anjelov - mŕtvych. Je to záhadné ,ale pravdivé. Ak sa to bude opakovať ,budeme ju musieť zatvoriť do blázinca a nikoho k nej nepúšťať." Povedal doktor ,dosť smutne.
"Čože? Veď Tery nieje blázon ,ja som tu!!!" kričal som na neho čo bolo úplné zbytočné ,kedže ma nepočul. Takto trpieť nieje nič pekné a ešte keď takto trpia iný - vôbec!!!
Aby sa to už neopakovalo ,budem sa musieť Tery vyhýbať ,inak bude zle - veľmi zle!
Po tomto rozhovore ,som sa vybral preč z nemocnice ,niekam ,kde by som bol úplné sam na niekoľko dní. Jediné miesto ,je asi cintorín ,kde bude určite dobre!
Uprostred noci som sa tam vybral i keď zo strachom. Som mŕtvy a mám strach? Prečo?
Nazbieral som všetku odvahu ,ktorá vo mne bola a vkročil som cez železnú bránku na cintorín.
Okrem hrobov a temnej atmosféry tu nič iné nebolo a to je dobre.
Prechádzal som sa medzi tými hrobmi a obzeral si všetky mená ,ktoré boli vyryté do náhrobku. Dosť som sa pozastavil ,nad hrobom môjho dedka.
Prečo i on nieje anjel ako ja??? Prečo iba ja sám? A možno ,že niesom sám. Bol by som hrozne rád ,keby som stretol nejakého dalšieho anjela ,ale to asi nebude také jednoduché.
Po tom vyčerpajúcom chodení ,som si sadol na hrob nejakého mladého dievčaťa rozmýšľal som ,snaď nad všetkým možným i nemožným. Potom som si ľahol ,zatvoril oči ,ale nezaspal som. Len som si tak ležal a premýšľal ďalej. Neviem prečo ,ale zaspať sa mi nedalo!
Ráno som oči otvoril na niekoho plač. Otočil som sa a neďaleko niekoho pochovávali. Bol tam húf dievčat a ľudí. Všetci plakali a držali sa .
Pomaly som vstal ,aby som sa tam pozrel.
Ako prvá zaslzená tvár mi padla do oka Tomova. Plakal a vôbec sa nezastavil. Tak rád ,by som bol teraz z ním a objal ho. Tak rád by som bol keby ma teraz videl a mohli by sme byť spolu.
Cez ten dav ,som sa dostal až k nemu a objal ho. Neviem či to cíti ,alebo nie ,ale ja cítim jeho vôňu a jeho slzy ,ktoré mi dopadávajú na rukáv trička.
"Prečo si mi to urobil. Ľúbim som ťa bratček..." plakal ďalej . To sa slzy spustili už i mne a nemohol som ho pustiť. I keď nevie ,že ho obímam ,nepustím sa ho !!! Nie!
Keď sa Tom začal hýbať a smeroval to k plačúcej mamke ,pustil som sa ho a všimol som si Tery ,ktorá taktiež plakala ,ale vydesene.
Keď videla moje mrtvé telo ,ako mi ho zakrývajú bielou plachtou a zatvárajú rakvu ,vyzerala akoby sa bála ,akoby si nebola istá ,či som naozaj mŕtvy. Viem ,že to je pre ňu hrozne čudné ,že ma videla z krídlami ,ale za tie krídla naozaj nemôžem.
Ak ma teraz uvidí ,zase to pre ňu bude šok a to radšej zmiznem ,medzi faninky ,či niekde nezbadám Mikea. Musí byť predsa na mojom pohrebe.
Dostal som sa zase do zadu ,kde som zbadal čiernovlasého chalana ,ako sedí na nejakom hrobe a plače. Už tie vlasy mi hovorili ,že to je on - MIKE.
Prišiel som k nemu a sadol si vedľa neho. Zo všetkej úprimnosti som si želal ,aby mi venoval jeden pohľad ,jeden bozk ,čokoľvek ,len nech to je jeho.
Lenže bolo to na nič ,ani sa na mňa nepozrel a ani nič iné ,čo ma totálne zlomilo. Prečo ma Tery vidí a Mike nie? Prečo to tak je?
Viem ,že mám veľa otázok ,ale ja sa nemôžem vysporiadať s tým ,že som anjel a takmer nikto ma nevidí a nepočuje .
"Mike." Zašeptal som a on ako zázrakom sa otočil. Nie na mňa ,ale niekam inam. Akoby ma počul a to ma hrozne potešilo.
"Mike nezabudni na mňa. Budem ťa navšťevovať." Šeptal som ďalej a Mike sa stále otáčal. V tej chvíli si z vrecka vybral list ,ktorý som mu napísal a začal čítať.
Šeptom si opakoval slová : "Milujem ťa...Neopustím ťa a neber si to v zlom."
"I keby si chcel aby som si to v zlom nebral ja musím. Bill milujem ťa. Hrozne ťa milujem. Prečo si ma opustil tak náhle?" slzy sa mu liali ďalej a nikto na svete ,okrem mňa ich zastaviť nevedel.
"Musel som. Ľúbim ťa." šeptal som ďalej a Mike len prikývol. V tom som zakašľal a vietor sa zdvihol. Mikeov list ,odniesol vietor ,niekam do nebies .
"Tiež ťa ľúbim." Pošeptal si Mike a odišiel k dievčatám ,ktoré hádzali biele i červené ruže na môj hrob ,ktorý pomaly zahadzovali hlinou. Ja som ostal sedieť na hrobe a pozeral som na Toma ,ktorý stále v ruke držal bielu ružu a čumel na môj hrob.
Mike hodil svoju ružu a odišiel.
Ostal tam iba Tom. Úplne sám ,ostal stáť nad mojim hrobom a niečo si šeptal. Keď povedal posledné slovíčko
"Ostanem s tebou" hodil bielu rúžu na hrob a taktiež odišiel.
Mne sa v ten moment spustili slzy a nemohol som prestať plakať . Nedá sa zabudnúť na tie zážitky s Tomom ,mamkou a chalanmi zo skupiny.
Už od samého decka ,sme sa s Tomom mali hrozne radi a boli sme stále nerozlučný. Keď som išiel na školský výlet ja ,išiel i Tom. Keď mal dievča on ,mal som i ja a stále mi ju dohodil Tom. Keď som potreboval pomoc , pomohol mi a naopak. Boli sme dobrý bratia i napriek niektorým bitkám a hádkam.
To všetko mi už chýba! Chcem to späť!!!

Nenaplnená láska VI. - Anjel 1.

1. února 2007 v 23:53 | Werča |  ╬Nenaplnená láska
Autor: Werča
Mysleli ste ,že je to koniec ,čo? To nieje ! Druhý život ,sa ešte len začína! :c)
Otvoril som oči a zase som len ponorený vo vode. Nezomrel som?
Vynoril som ,ale moje telo stále leži pod vodou. Čo sa to deje?
Vstal som z vane ,ruky som mal cele zjazvené a tričko od krvi.Veci som mal úplne suché. Lenže na chrbte ma niečo hrozne tažilo.
Pozrel som sa do zrkadla a uvidel som za sebou čierne krídla.
"Čo to je?" zhrozene som vykríkol. Rukou som si prešiel po hrudi a všimol som si ,že tam mam niečo vyrité. Nadvihol som si tričko a... V bruchu mam vyryté veľké Ačko. Čo to môže znamenať?
Som mrtvy? Živý? Anjel?
Keď mam krídla ,určite som anjel. Dúfam ,že sa mi to len sníva a že to telo vo vani ,nieje moje. Mam strach. Mam hrozný strach. Prikročím k vani a podvihnem hlavu ,okolo ktorej bola samá krv a pokrívali ju čierne dlhé vlasy.
Je to moje telo! Som mrtvý !!!
"Bill? Bill?" mával som zo svojim telom a chcel ho nejako oživiť. To som ale počul nejaké hlasy z vedľajšej izby.
Listy ,ktoré som napísal niekto podvihol a asi po 5 minútach zase padli na zem.
Hneď niekto do dverí začal búchať a asi po desiatich ranách sa rozleteli na niekoľko kúskov a do kúpeľne vstúpil Tom .
Keď ma zazrel ,hneď ku mne pribehol ,dosť opatrne ,aby sa nešmykol na mojej krvi a prešiel cezo mňa ako cez ducha. Uchytil moje telo a začal z ním triasť.
"Tom zachráň ma . Prosím." Kričal som na neho ,ale on ma nepočul. Vôbec ma nevnímal a ani ma nevidel. V slzách vybehol zase z kúpeľne a ja za ním. Uchopil mobil a zavolal záchranku.
Možno som to mal vyriešiť inak ,ako smrťou. Veď Tom.. Tom plače a to len a len pre mňa.
Asi o 20 minút prišla záchranka ,ale dobru správu Tomovi nepovedali.
"Váš brat je mŕtvy . Stratil priveľa krvi. Je mi to ľúto." Nato Tom bolestne pokľakol na zem a začal hrozne kričať.
"Prečo? Prečo si ma takto zradil? Ja som ti veril! Hrozne som ti veril a ľúbil ťa ako brata! Neopúšťaj ma ,prosím." Plakal a kričal zároveň. Je utrpenie pozerať na neho. Najradšej by som zomrel ešte raz ,ale ako to urobiť?
Na druhý deň v dome ,už boli všetci moji najbližší. S Tomom bola mamka a otec. Georg , Gustav a Andy boli v obývačke a zhovárali sa iba a iba o mne. Čo všetko sme spolu zažili. Andy hrozne plakal. Ale najviac mi prišlo ľúto Toma a mamki. Bojím sa ,že to neznesú a ... niečo si urobia.
Lenže ja ako anjel ich musim strážiť a nikdy ich neopustím.
"Kto je Mike?" spýtal sa Tom v slzách matky.
"Neviem Tom ,ale keď chcel aby si to Mike prečítal ako prví ,tak napíšeme do novín a vypatráme ho. Splníme Billovi želanie." a objala ho.
Musím s tadeto vypadnúť ,nedá sa pozerať na môj čin ,na môj podlý čin ,ktorým som toto spôsobil.
Vyšiel som z domu a hneď do mňa "vrazila" Tery ,celá v čiernom z plačom.
"Tery. Stoj prosím." Prosil som v duchu a ona ,akoby na moje želanie zastala a obzrela sa za mnou. Nech ma vidí ,prosím.
"Bill?" pozrela mi do očí. Vidí ma ,ona ma vidí!
"Tery." Šeptal som a približoval sa k nej.
"Ty... ty si mrtvý. Choď preč. Nestraš ma ,prosím nie!" utiekla z plačom i hrôzou dnu a ja som vošiel hneď za ňou. Vidí ma a to tak nemôžem nechať.
Vbehla hneď do mojej izby ,kde všetci sedeli.
"Vonku... vonku som videla Billa." Pustili sa jej slzy a odpadla. Hneď som si k nej kľakol a hladil ju po vlasoch.
"Preber sa. Neboj sa ma. Prosím." Tom k nej tiež pribehol ,bohužiaľ ma nevidí.
"Zavolajte sanitku!"
Vidíš Bill ,čo všetko si spôsobil?:( Ale aspoň Tery ma vidí a dúfam ,že bude so mnou. Dúfam ,že ma neopustí.

Borec Tom XV.

1. února 2007 v 23:51 | Werča |  ╬Borec Tom
"Ježiš, co je?" leknu se a vyhrknu. Je to nějaká holka. Strašně se culí a je ze mě úplně hotová. A navíc je děsně škaredá.
Bojím se aby mě tady neznásilnila, ale vytáhne papír a tužku, tak se jí podepíšu a vyperu ji ven.
Pak si to už relativně v klidu dozkouším, zaplatím a vyjdu ven.
Jdu přes město, kolem kašny. Zastavím se u ní, opřu se a hledím do vody. Na nic nemyslím, jenom tam tupě zírám. Je to takovej ten stav kdy se na něco díváte a nemůžete se od toho odtrhnout.
Najednou mi někdo do xichtu šplíchne vodu. Chci nadat nějakýmu malýmu parchantovi, co se tím beztak dobře baví, ale uslyším:
"Co tam hledáš? Ryby?" ozve se někdo.
Zvednu hlavu a naproti mně někdo stojí a usmívá se.
"Nikolo!!!" zavřu až se lidi otáčí, ale je mi to jedno a oběhnu kašnu až sem úplně u ní. Otočí se mým směrem a má úsměv na rtech. Mě po tváři stéká slza štěstí. To jsem si přál za poslední dva dny ze všeho nejvíc.
Chce něco říct a užuž otevírá pusu, ale umlčím ji polibky. Bože to je tak krásné. To mi strašně chybělo. Pak se od sebe vzdálíme a ona mi utře mou slzu.
"Kdes byla takovou dobu?" vyčítám jí. "Víš, jak sem se trápil? Sem skoro ani nespal."
"Promiň Tomášku, my sme se narychlo odstěhovali, ani sem to nevěděla, ale taťka našel nějakej lepší a větší byt tady v Berlíně, tak sme to vzali," vysvětluje.
"A pak sem si uvědomila, že nemám tvoje číslo ani nevím kde ste na hotelu," dodává.
"Taky sem si to uvědomil, ale doufal sem, že budeš doma.."
Znovu jsme se políbili. Byl sem tak strašně šťastný, že sem byl přesvědčený, že už nás nic nemůže rozdělit. Tak sem se mýlil..
"Nechceš jít se mnou do hotelu?" zeptal sem se jí.
Divně se na mě podívala a hned mi to došlo.
"Jako za klukama ty tele," zasmál sem se. Zas si o mě myslela to nejhorší.
"Tak to je jiná, za klukama, to jo," usmála se vyzývavě a tajemně a já si vydechl, že se nenaštvala. Teda vlastně sem se dost podivil, že chce tak jít za klukama.
"Počkej, jak to myslíš?" nechápal sem, ale to už přede mnou začala zdrhat.
"No, jak myslíš, že to myslím?" smála se a pak se zastavila a otočila se na mě.
"No to bych se právě rád dozvěděl, takže mi to řekneš buď po dobrým, nebo si pro tebe dojdu a to se pak budeš mít na co těšit," vyhrožoval jsem jí a taky sem zastavil.
"To bych teda chtěla vidět, fakt," nevěřila, ale jak jsem se rozutíkal, zase začala petat. Směrem k parku. Našemu parku.
Když už sme byli v něm, zařval sem na ni:
"Nikolo,"
Posměšně se na mě otočila, asi si myslela, že už nemůžu a volám na ni, aby zastavila, protože bych za chvilu vypustil duši. Ale já sem fakt ještě mohl!! Ještě bych zdolal tak tři kilometry, přísahám!!! Ale tak to co se stalo potom bylo lepší než nějaký kilometry. Aspoň ji to na chvilku zastavilo.
Zakopla totiž o lavičku, myslím, že to byla zrovna ta naše (nějak sem v tom běhu nestačil nic moc registrovat) a překulila se přes ni.
"Tak na tohle ses měla těšit," začal sem se tam drsně chlámat, málem sem se pochcal, ale to bych si u ní dost pokazil reputaci, tak sem se musel ovládat a smát se míň. Ale byla to fakt pěkná podívaná.
Když už se celkem dost dlouho nezvedala, šel sem k ní a čekal, co z ní zas vyleze.. Obešel sem lavičku, trochu nahnutou z toho jejího attacku, a přišel sem k ní blíž a naklonil se nad ni. Jenom tam ležela a vůbec se nehýbala. Ještě chvilku jsem počkal, že na mě třeba vybafne, ale nic…… FURT NIC!!!!!!

Len nevlastná sestra XII.

1. února 2007 v 23:49 | Werča |  ╬Len nevlastná sestra
"Mládež prestávka skončila ,vrádte sa dnu ,stmieva sa." Upozornila nás sestrička z nechuteným výrazom na tvári.
Tak sme zaliezli dnu ,presnejšie každý do svojich izieb. Susi išla ešte ku Katrin ,ja som však radšej šla do izby. Pre to premýšľanie som sa ani poriadne nevyspala.
V izbe ma však čakalo prekvápko ,čítajúc si nejaký časopis.
"OCI!" vykríkla som radosťou a objala ho.
"Oh Niky ,ani nevieš ako som sa zľakol ,keď mi Tom povedal ,čo sa stalo." Hladil ma po vlasoch . Mne od radosti vyšli až slzy . Teraz som naozaj šťastná ,že ho vidím. Tak hrozne mi chýbal ,ako nikdy predtým. Už som ho nevidela dosť dlho.
"Nemusel si sa báť ,všetko je v poriadku." Odtisla som sa od neho a milo sa na neho usmievala.
"Ale nie nieje. Moja dcéra je na psychiatrickej liečebni. Ako tu s tebou zaobchádzajú? Prečo si tu? Čo si vlastne vyviedla? Chalani mi nič nechceli povedať!" vysypal zo seba.
"Zaobchádzajú tu zo mnou veľmi dobre . Konečne som si našla kamošov ,veľmi dobrých! A s Tomom a Billom sa už nechcem vidieť ,nemôžeš to nejak zariadiť?" urobila som na neho psie očká.
"Nebyť z chalanmi? Zbláznila si sa? Veď bez teba neprežijú ani jeden deň a ty bez nich tak isto nie. A k tomu kam by si šla. V Magdeburgu ani okolí nieje jediný voľný byt." Tak to som v kaši.
"Pôjdem hoci k tete ,ale k Tomovi a Billovi sa už nevrátim!" presadila som si svoje. Nevrátim sa k ním ,aj keby som mala bývať pod mostom.
"Niky. Vieš ,že bez nich nebudeš a inam nemáš kám ísť ,tak tu nehraj divadlo. Máš ich predsa rada nie?"
"Ale oni ma neznášajú." Spomenula som si na včerajšok aj na to s Tomom. Znovu som neutiekla slzám.
"To sa mýliš. Tom ti išiel kúpiť nejakého plyšáka ,aj tej tvojej spolu byvajúcej ,a Billa bolela hlava a cítil sa zle ,tak ťa mám od neho pozdraviť." Usmieval sa. Čo ak si Bill znovu pre mňa ublížil?
"Čože? Billovi je zle? Nevšimol si si na jeho rukách nejaké rany ,alebo zbytočne veľa náramkov ,potítko? Ha?" vypytovala som sa ho.
"Nie ,nič na rukách nemá. Prečo sa na to pýtaš?" nechápal.
"Ale pre nič. Takže tu príde aj Tom?" zamyslela som sa. Predsa by tu len tak z ničoho nič neprišiel. Oco ho určite prinútil. Veď ma nenávidí zato ,že ho ľúbim a zato čo som mu povedala. Mne to ale vyhovuje ,pretože o neho vôbec nestojím. Teda ... Ja sama neviem ,ale najskôr ,ako sám povedal ,to prechádza a je to iba také pobláznenie.
"Áno každú chvíľu by sem mal prísť i z nejakým prekvapením." Usmieval sa ako slniečko na hnoji.
"A čo Simone? Ako sa má?" vyzvedala som ďalej ,aby sme neboli na sucho.
"Tá sa ma hrozne dobre. Vo firme jej to ide ,ale naše manželstvo sa nejako rozpadá. Neviem ,čo sa z nami deje. Vraj sa jej páči jeden chlap od nás ,tak musím zistiť ktorý ,aby som mu rozbil hubu." To sme sa obaja začali smiať. Čo sa týka otca ,stále ľúbil a ľúbi Simone a nikdy nedovolil ,aby sa rozviedli ,alebo aby sa ich vzťah rozpadol. Nechce to aj keby ho Simone už neľúbila a ja neviem prečo!
"Oci nepremýšľal si nad tým ,že ťa možno už Simone neľúbi?" nakopla som ho.
"Tak to nikdy. Veď tá bezo mňa nemôže žiť. Ako ty z chalanmi. Patríme proste k sebe a to musíš pochopiť." V tom do izby vstúpil Tom z blaženým úsmevom na tvári , a dvoma veľkými hnedými medvedíkmi.
"Čawko ségra." Pobozkal ma na líce ,čo bolo pre mňa čudné. V tom bude baba....
"Ahoj." Povedala som mrzuto.
"Tak toto je pre teba a prepáč mi zato ,čo sa minule stalo!" dal mi ešte jednu pusu a usmieval sa na otca. Hra sa na anjelika ,aby zapôsobil a hraje ,že ma má rad.
"To nevadí." Znova mrzuto.
"Kde je tá ... Ehm Susi?" poobzeral sa po izbe .
"Je u Katrin ,mám ťa k nej zaviesť?" ponúkla som.
"No dcérka ,ja už asi pôjdem a vy si choďte za tými svojími kamoškami. Tak ahoj a nezabúdaj ,že čoskoro s tadeto vypadneš." Pobozkal ma na líce a vypadol z izby. Ja som ostala čumieť na Toma a on na mňa.
"Čo chceš od Susi?" pozrela som na neho vražedným pohľadom.
"Od nej vlastne nič. Len ti chcem povedať ,že už aj ja k tebe začínam niečo cítiť." To som ,ako nejaký naozajstný blázon ,vybuchla smiechom.
"Dobre žartujem. Tá Susi ,koľko že má rokov?" vypytoval sa ďalej.
"Do toho ťa snaď nič nie? Myslím ,že na zlomenie môjho srdca si už vyhral. Nechaj Susi tak ,tá o teba nestojí!" snažila som sa ho presvedčiť.
"Ale ona sa mi páči. Ale od teba asi nič nedostanem ,pretože žiarliš. Sama si chcela aby som bol diabol v ľudskom tele ,tak som tu. Chcela si predsa vojnu ,kašľať na mňa ,prestať ma ľúbiť a byť znovu brat a sestra ,nie? Alebo moment ... Ty si ma už nechcela vidieť ,tak to je ,že? Ja sa zahrávam s tvojimi pocitmi a ty zase z Billovimi. Chcem aby si vedela ,že je s teba nešťastný a stále ho len bolí hlava. Neorbím to rád ,ale chcem byť k tebe zlý ,aby si už pochopila ,že si moja nevlastná sestra!" týmto to skončil. Pochopila som. Možno ma má rád ,ale tak ako mi to povedal. Takže začne sa vojna. Budeme brat a sestra ,ako to bolo i pred tým. Nič k nemu necítim ,ani cítiť nechcem . Hoci bojuje zo srdcom ,hlavička si to vyžaduje a to je prednostnejšie.
"Fajn. Ale ak chceš Susi len do postele ,sľubujem ti ,že dostaneš nakladačku!" upozornila som ho. Tom len prikývol a tak sme vyšli z izby.
Robím to len kvôli Susi ,aby ju ten plyšák potešil a aby vedela ,že o ňu niekto stojí ,keď to nieje práve Bill....
Autor: Werča

Válka dvojčat XX.

1. února 2007 v 21:53 | Sandra=) |  ╬Válka dvojčat
AuToR: Sandra=)
Dole v chodbě jsem narazila na Alex s mámou, který právě vyprovázely Angel. "Tak naschle paní Winterová a ráda jsem vás poznala," řekla Angel a společně s Alex zmizela ze dveří. "Ahoj Angel," pozdravila máma a otočila se na mě. "Sendy!! Co celej den děláš?? Proč sis taky nepovídala s Angel a Alex??" vyhrkla hned na mě. "Už seš doma??" zeptala jsem se místo odpovědi. "Jak vidíš tak jo," odpověděla mi máma. "Fajn. Mám hlad. Je něco k jídlu??" zajímala jsem se. "Je. Vařila jsem," kývla máma. "Ok. Jdu se najíst," kývla jsem a chtěla jít do kuchyně. "No moment. Nikam. Počkáš na Alex a najíme se společně," zarazila mě máma. "O bože. To tady teď je nějakej novej styl, večeřet jako spořádaná rodinka společně??" protočila sem panenky. "Sendy přestaň. Všichni se snažíme tak se to snaž aspoň trochu ocenit a pomoct nám s tim," napomenula mě máma. "Hmmf," odfrkla jsem a odpochodovala do jídelny, kde seděl táta.
"Ahoj Sendy," pozdravil mě okamžitě. "Čau," zabručela jsem a kecla si na židli. "Jak ses celej den měla??" zajímal se. "Fajn," houkla jsem. "Aha. No já se měl taky dobře," přikývl táta. "Hmmm," zabručela jsem bez zájmu. "Co jsi celej den vůbec dělala?? Proč jsi nebyla s Alex a Angel?? Takhle se těžko poznáte," zeptal se. "Kdo o to stojí?? Nepotřebuju se seznamovat s něčim takovym," odpověděla jsem stroze. "Jakym takovym?? To je přece tvoje sestra a její nejlepší kamarádka!!" připomněl mi táta. "Blik," ušklíbla jsem se a v tom do jídelny dorazila máma s Alex a společně nesly večeři. "No sláva," zahučela jsem, vytrhla Alex z ruky talíř s příborem a okamžitě si začala nandávat. "Nespěchej," napomenula mě máma. "Hmmm," broukla jsem a začala se cpát, aniž bych počkala na ostatní. "Tak co jsi teda vlastně celej den dělala??" podíval se na mě znovu otec. "Byla jsem nakupovat," odpověděla jsem s plnou pusou. "Nakupovat?? S kým??" podívala se na mě zvědavě máma. "No s kym asi?? Sama přece," odpověděla jsem jí nechápavym tonem. "Sama?? Tak proč si nešla s Alex a Angel??" zajímal se táta. "Protože jsem šla sama. Jsem zvyklá nakupovat rychle a ony by mě akorát zdržovaly," odpověděla jsem štiplavě. "Sendy!!" napomenula mě máma. "No co?? Vždyť je to pravda. Holkám to vždycky dlouho trvá a ani nemáme stejnej vkus," řekla jsem prostě. "Hmm fajn. Takže si celej den sama pobíhala po centru??" zeptal se táta. "Ne. V centru jsem potkala Toma a tak jsem k němu zašla," zakroutila jsem hlavou. "Tys byla u Toma?? A co si tam dělala??" zbystčil táta okamžitě. "Nic moc. Jen jsme kecali a hráli na indiány," pokrčila jsem rameny. "Na indiány??" spozorněla už i máma. "Nj. Docela legrace, když se k nám přidal i Bill," zašklebila jsem se. "Sendyyyy, ježiš marja," vyhekla máma a pátravě se na mě zadívala. Hru na indiány znala moc dobře. "Co je??" obrátila jsem se na ni. "Doufám, že jste ji hráli jen nějak decentně," zašeptala máma, aby to táta neslyšel. "No jasněěěě," zašklebila jsem se. "Co je to za hru??" zeptal se táta zvědavě. "Na indiány?? Ty to neznáš??" podívala jsem se na něj jako na největší pako. "Ne," zavrtěl hlavou. "No tak to se hraje tak, že..." "že se přiváže někdo k židly a potom po něm patláš jídlo," přerušila mě máma rychle. "No ale..." "ale nic," přerušila mě máma znova a vrhla na mě pohled, ze kterýho mi bylo jasný, abych radši mlčela. "Aha. Takže vy jste se tam matlali jídlem??" podíval se na mě táta. "Dá se říct," kývla jsem a nacpala si poslední zbytek do pusy. "Hmmm zajmavý," pokývla táta hlavou a mrknul na Alex, která seděla jak pěna a upřeně zírala do talíře.
"No tak já jdu," zvedla jsem se od stolu a dala se na odchod. "No kam jdeš?? Ještě jsme nedojedli!!" křiknul na mě táta. "Ale já už jo Maxi," řekla jsem s úšklebkem a odešla. "Teda ta je fakt strašná," povzdychl si táta a znova se podíval na Alex. "Tak co jsi dneska dělala ty zlato??" zeptal se jí už mile a tak mu Alex začala vyprávět o dnešním dnu s Angel. Já jsem se mezitim zavřela do koupelny a vlezla si pod sprchu. Potom jsem se zabalila do ošušky a začala si čistit zuby. "Sakra... došla pasta," zaklela jsem a začala se rozhlížet po nový. "Zatraceně... co to je??" vypadlo ze mě, když jsem mezi osuškama srovnanejma ve skříňce pod umyvadlem našla starou žiletku se zaschlou krví. "Teda co je tohle za rodinu??" zakroutila jsem nechápavě hlavou a převalovala si žiletku mezi prstama. "Hmmm," pokrčila jsem nakonec ramenama, žiletku zahodila do koše a začala se znova schánět po pastě, kterou jsem nakonec našla. Rychle jsem si vyčistila zuby a vypadla k sobě do pokoje, protože do koupelny mířila Alex. "Hmmmm. Tak co že to zejtra vůbec máme??" rozhlídla jsem se po pokoji a sebrala ze stolu napsanej rozvrh. "Němčina, kompy, matika, tělák," přeletěla jsem pondělní rozvhr očima. "Takže kromě těláku nuda," zahučela jsem a rozvhr položila. "To jsem teda na tu jejich školu zvědavá. Doufám, že maj tu tělocvičnu aspoň pořádně vybavenou, jinak tam asi umřu nudou," hučela jsem si pro sebe a přitom si do tašky cpala učení ze stolu. "Zejtra už taky musim jit někam na střechy jinak tady úplně zakrnim," rovzpomněla jsem se, než jsem si šla lehnout. "Nj. Zejtra se musim někoho zeptat, kde tady maj veřejnou tělocvičnu, kam bych mohla chodit trénovat s Tomem, když to tak chce umět," napadlo mě, když jsem se uvelebyla v posteli. "To bude prdel. Už ho vidim jak někde šplhá s tou svojí postavou po balkoně," prolítlo mi hlavou a hned jsem se tomu musela začit smát. Nakonec jsem usnula. Probudila mě až brzo ráno máma.
"Sendy vstávej!!" drcla do mě. "Nechci," zavrčela jsem a přehodila si polštář přes hlavu. "Žádný nechci. Jdeš do školy," nakázala mi máma. "Nejdu. Je mi špatně, bolí mě krk, mám horečku, necejtim nohy," "asi umírám. To známe. Ať jseš během deseti minut dole," přerušila mě máma a odešla. Tohle moje stěžování a vymejšlení nemocí znala už na vzpamněť. "Hmmm tady i kdyby člověk umíral tak ho stejně pošlou do školy," zabručela jsem a začala se hrabat ven. Pomalu jsem otevřela skříň a začala v ní hrabošit něco na sebe. Nakonec jsem na sebe natáhla nový volný džíny, červený upnutý tričko s hopařskym znakem a mrkla na sebe do zrcadla. Rychle jsem si podle něj udělala culík, nandala červenou kšiltku, přetáhla si řasy řasenkou a vydala se tak do koupelny. Odtamtud jsem se vrátila do pokoje pro bágl a s nim se vydala dolů. Dole jsem zamířila rovnou do kuchyně, kde byl zbytek rodinky.
"Už jsi hotová??" podívala se na mě máma. "Jo," kývla jsem a vytáhla z ledničky džus. "Takhle jdeš do školy??" otočil se na mě táta a přeměřil si mě pohledem. "Jo. Problém??" podívala jsem se na něj chladně. "Radši ne," zavrtěl hlavou a znova se začal bavit s Alex. "Si myslim," kejvla jsem a vzala si od mámy nachystanou snídani. Tu jsem do sebe v rychlosti naházela a potom jsem znuděně čekala, až dojí Alex s tátou. "Jak pojedem do školy??" zeptala jsem se mámi. "My vás tam odvezem a odpoledne přijedete busem," odpověděla mi máma. "Hmmm fajn. Jsem teda zvědavá na ty zdejší paka," kejvla jsem a mrkla na Alex. "No sláva," prohlásila jsem, když měla snědeno. "Tak můžem vyrazit. Máme nejvyšší čas," oznámil otec a tak jsme se všichni sebrali a vydali se do haly. Tam jsem si rychle nazula červený boty a vyšla ven, kde jsem s mámou a Alex musela počkat, než táta vyjel s autem z garáže a teprv potom jsme si mohli nalíst dovnitř. "Máte všechno??" otočil se na nás. "Hmmm," zabručela jsem na souhlas. "Jo mám," přikývla Alex. "Fajn, Tak jedem," kývl táta a rozjel se.
Pokračování příště =D