Keď prišiel Bill ,celkom som stratila vedomie. Zatvorila som oči a zvalila sa na pohovku. Tom a Bill hneď zavolali sanitku ,ktorá prišla za pár minút
Prebudila som sa v bielej miestnosti. Oproti mne boli dvere a pri stene bola ešte jedna prázdna posteľ. Došlo mi že som v nemocnici.
Snažila som sa podvihnúť ,ale ruky som mala priviazané o posteľ.
"Tom? Bill? Kde to som?" začala som panikáriť. V tom sa predo mnou zjavila dievčina z čiernymi kučeravými vlasami a hnedými ,veľkými očami. Milo sa na mňa usmievala a hľadela na mňa.
"Ahoj ty si tá nová?" sadla si na moju posteľ.
"Kde to som?" spýtala som sa jej celkom nevinne.
"No v nemocnici predsa. Psychiatricka liečebňa ,izba číslo 542 ,pre osoby mladšie ako 18 rokov." Povedala múdro . Ja som na ňu ešte stále nechápavo čumela.
"Psychiatrická liečebňa?"
"No ano! Vitaj!" pobozkala ma na líce a utiekla si sadnúť na svoju posteľ pri stene.
"Kto si? A ako som sa sem vlastne dostala?" pýtala som sa ďalej.
"To neviem. Prišiel s tebou taký ... Mladý ,krásny chalan s čiernymi vlasmi , hnedými očičkami a skvelou bundou ,ktorú by som brala." Zamyslela sa .
"Bill..." pošepla som si a akonečne som si spomenula ,čo sa vlastne stalo. On ma tu zatvoril! Zatvoril ma tu pre tie tabletky!
"Volá sa Bill?" vyzvedala.
"Volá. Aj keď je pekný ako hovoríš ,zo svojim bratom sú ty najväčší hnusáci pod slnkom. Zatvoril ma tu! Do blázinca ,akoby ... Akoby som tu patrila." Tiekli mi slzy.
"To nie. Neboj čoskoro sa odtiaľto dostaneš a bude všetko okay." Znova si sadla na moju posteľ.
"Prosím daj mi to dole." Urobila som na ňu psie očká.
"To nie! To nemôžem ,inak by tu prišiel ten veľký hnusný pes a všetkych by nás zjedol." Krútila hlavou. Nechápem čo tu robím. Zatvorili ma do blázinca ! S takýmto bláznom.
"Šibe ti? Pes predsa nemôže zjesť človeka!" pozrela som na ňu.
"Ale môže. Tu v nemocnici takého majú. Zjedol jedného chlapčeka. Môjho malého chlapčeka. Pozri čo z neho ostalo." zišla z postele k veľkej skrini ,skadiaľ zobrala hlavu ,podobnú bábike.
"Vidíš čo sa stalo z Timom??? Ten pes ho zjedol A to len preto ,že chcel újsť , chcel ísť zase do nebíčka." Priložila si hlavu tej bábiky k bruchu.
"Pane Bože..." povzdychla som si a snažila sa dostať s tých šnúr ,ktoré ma pútali k posteli. S tadeto sa už nikdy nedostanem. Pri tejto tu zošalejem naozaj.
V tom do izby vstúpil zrejme doktor .
"A naša nová pacientka sa už zobudila." Usmial sa na mňa.
"Dajte mi to dolu!!!" vrtila som sa. To mi to doktor dal dole. Celé ruky som mala krvavé ,tak hrozne ma to hrýzlo.
"Tak vitaj Niky . Tvoji bratia ťa pozdravujú. Zakázal som im sem prísť ,lebo viem ,že ste na nich nahnevaná." Usmieval sa na mňa ako mesiačik na hnoji. Vie čítať myšlienky ,alebo čo?
"Prečo som tu? Iba pre tie tabletky?" hladila som si ruky.
"No Niky poviem ti to takto. Keby ťa tvoji bratia sem nepriviezli bola by si mŕtva a to by si určite nechcela ,že?" nevie čitať myšlienky.
"Práve že chcela. Chcem zomrieť a raz to prísť musí ..."
"Ale v takom mladom veku? Pozri sa na Tima ... Ostala mu len hlavička ! A hrozne to bolelo ,že Susi ?" otočil sa na to dievča . Ona si nás však nevšímala a naďalej tisla bábikinu hlavičku k sebe.
"Ale ja niesom nejaká hlúpa bábika! Ja som dievča !!!! Človek!" kričala som na neho naštvane.
"Aj Tim mohol byť človek ... chlapček. Susi by s nim bola šťastná ,tak ako zo svojim chlapcom. Nebola by tu ,keby rozmýšľala inak. Chápeš?" to som pochopila. Sus čakala zrejme dieťa a určite si nejako ublížila.
"Poviete mi o tom?" urobila som na doktora psie očká. Chcem vedieť čo všetko Susi prežila.
"Je mi ľúto ,ale to nemôžem. Iba keby ti to povedala sama. Čo dosť pochybujem." Uškrnul sa na mňa.
"Môžem ísť domov?" zase psie očká.
"Bohužiaľ nie. Až keď prestaneš myslieť na smrť a na sebeubližovanie. Keď príjmeš to ,že ti Tom lásku nemôže opätovať a keď dostaneš rozum. A vlastne domov môžeš ísť vtedy keď o tom rozhodne jeden s tvojich bratov ,ale rodičov. Zatiaľ ak by si chcela ,môžeš ísť do klubu. Je tam diskotéka." Usmial sa na mňa a vypadol. Dvere však nechal otvorené.
"Susi?" otočila som sa na ňu.
"Áno ?" pozrela na mňa a hlava bábiky spadla na zem.
"Vypadnime odtiaľto." Povedala som a vstala z postele. Hneď sa mi všetko začala motať ,takže som si zase sadla.
"A kam? Pôjdeme na tu diskotéku? Určite tam bude i Katrin ,zoznámim ťa z ňou chceš?" skákala od radosti. Ja som sa na ňu len nenávistne a prekvapene pozerala .
"Kto je Katrin?" prižmurila som oči.
"Noo ona je moja najlepšia kámoška. Mali sme spolu izbu ,no keď to tu podpálila ,tak nás rozdelili. Ale stále sa stretávame. Myslia si ,že som ju nato naviedla ja." Povedala smutne. Tak to je tá Katrin ale pekná špina.
"A naviedla si ju nato?" pozrela som na ňu prekvapene.
"Nie. My sme sa dohodli . Bola tu hrozná zima a potrebovali sme zohriať. Obom nám to bolo hrozne ľúto." hovorila ďalej.
"Aha. Tak ma z ňou zoznámiš ,ale až keď pôjdeme na nákupy ..." chytila som ju za ruku a vytiahla z izby na chodbu ,kde nikoho nebolo.
"Kadiaľ sa dá výjsť von?" spýtala som sa Susi.
"No tadeto sa nedá výjsť. Iba ak na terasu!" rozmýšľala.
"A kde je tá terasa?" to ma už ťahala do uličky ,skadiaľ sa niesla nejaká hudba . Otvorila sklenené dvere ,cez ktoré bolo vidno hromadu chalanov a dievčat ,ako tancujú .
"Povedala som na terasu!" zakričala som na ňu ,až sa muzika zastavila a všetci čumeli len a len na mňa.
Prebudila som sa v bielej miestnosti. Oproti mne boli dvere a pri stene bola ešte jedna prázdna posteľ. Došlo mi že som v nemocnici.
Snažila som sa podvihnúť ,ale ruky som mala priviazané o posteľ.
"Tom? Bill? Kde to som?" začala som panikáriť. V tom sa predo mnou zjavila dievčina z čiernymi kučeravými vlasami a hnedými ,veľkými očami. Milo sa na mňa usmievala a hľadela na mňa.
"Ahoj ty si tá nová?" sadla si na moju posteľ.
"Kde to som?" spýtala som sa jej celkom nevinne.
"No v nemocnici predsa. Psychiatricka liečebňa ,izba číslo 542 ,pre osoby mladšie ako 18 rokov." Povedala múdro . Ja som na ňu ešte stále nechápavo čumela.
"Psychiatrická liečebňa?"
"No ano! Vitaj!" pobozkala ma na líce a utiekla si sadnúť na svoju posteľ pri stene.
"Kto si? A ako som sa sem vlastne dostala?" pýtala som sa ďalej.
"To neviem. Prišiel s tebou taký ... Mladý ,krásny chalan s čiernymi vlasmi , hnedými očičkami a skvelou bundou ,ktorú by som brala." Zamyslela sa .
"Bill..." pošepla som si a akonečne som si spomenula ,čo sa vlastne stalo. On ma tu zatvoril! Zatvoril ma tu pre tie tabletky!
"Volá sa Bill?" vyzvedala.
"Volá. Aj keď je pekný ako hovoríš ,zo svojim bratom sú ty najväčší hnusáci pod slnkom. Zatvoril ma tu! Do blázinca ,akoby ... Akoby som tu patrila." Tiekli mi slzy.
"To nie. Neboj čoskoro sa odtiaľto dostaneš a bude všetko okay." Znova si sadla na moju posteľ.
"Prosím daj mi to dole." Urobila som na ňu psie očká.
"To nie! To nemôžem ,inak by tu prišiel ten veľký hnusný pes a všetkych by nás zjedol." Krútila hlavou. Nechápem čo tu robím. Zatvorili ma do blázinca ! S takýmto bláznom.
"Šibe ti? Pes predsa nemôže zjesť človeka!" pozrela som na ňu.
"Ale môže. Tu v nemocnici takého majú. Zjedol jedného chlapčeka. Môjho malého chlapčeka. Pozri čo z neho ostalo." zišla z postele k veľkej skrini ,skadiaľ zobrala hlavu ,podobnú bábike.
"Vidíš čo sa stalo z Timom??? Ten pes ho zjedol A to len preto ,že chcel újsť , chcel ísť zase do nebíčka." Priložila si hlavu tej bábiky k bruchu.
"Pane Bože..." povzdychla som si a snažila sa dostať s tých šnúr ,ktoré ma pútali k posteli. S tadeto sa už nikdy nedostanem. Pri tejto tu zošalejem naozaj.
V tom do izby vstúpil zrejme doktor .
"A naša nová pacientka sa už zobudila." Usmial sa na mňa.
"Dajte mi to dolu!!!" vrtila som sa. To mi to doktor dal dole. Celé ruky som mala krvavé ,tak hrozne ma to hrýzlo.
"Tak vitaj Niky . Tvoji bratia ťa pozdravujú. Zakázal som im sem prísť ,lebo viem ,že ste na nich nahnevaná." Usmieval sa na mňa ako mesiačik na hnoji. Vie čítať myšlienky ,alebo čo?
"Prečo som tu? Iba pre tie tabletky?" hladila som si ruky.
"No Niky poviem ti to takto. Keby ťa tvoji bratia sem nepriviezli bola by si mŕtva a to by si určite nechcela ,že?" nevie čitať myšlienky.
"Práve že chcela. Chcem zomrieť a raz to prísť musí ..."
"Ale v takom mladom veku? Pozri sa na Tima ... Ostala mu len hlavička ! A hrozne to bolelo ,že Susi ?" otočil sa na to dievča . Ona si nás však nevšímala a naďalej tisla bábikinu hlavičku k sebe.
"Ale ja niesom nejaká hlúpa bábika! Ja som dievča !!!! Človek!" kričala som na neho naštvane.
"Aj Tim mohol byť človek ... chlapček. Susi by s nim bola šťastná ,tak ako zo svojim chlapcom. Nebola by tu ,keby rozmýšľala inak. Chápeš?" to som pochopila. Sus čakala zrejme dieťa a určite si nejako ublížila.
"Poviete mi o tom?" urobila som na doktora psie očká. Chcem vedieť čo všetko Susi prežila.
"Je mi ľúto ,ale to nemôžem. Iba keby ti to povedala sama. Čo dosť pochybujem." Uškrnul sa na mňa.
"Môžem ísť domov?" zase psie očká.
"Bohužiaľ nie. Až keď prestaneš myslieť na smrť a na sebeubližovanie. Keď príjmeš to ,že ti Tom lásku nemôže opätovať a keď dostaneš rozum. A vlastne domov môžeš ísť vtedy keď o tom rozhodne jeden s tvojich bratov ,ale rodičov. Zatiaľ ak by si chcela ,môžeš ísť do klubu. Je tam diskotéka." Usmial sa na mňa a vypadol. Dvere však nechal otvorené.
"Susi?" otočila som sa na ňu.
"Áno ?" pozrela na mňa a hlava bábiky spadla na zem.
"Vypadnime odtiaľto." Povedala som a vstala z postele. Hneď sa mi všetko začala motať ,takže som si zase sadla.
"A kam? Pôjdeme na tu diskotéku? Určite tam bude i Katrin ,zoznámim ťa z ňou chceš?" skákala od radosti. Ja som sa na ňu len nenávistne a prekvapene pozerala .
"Kto je Katrin?" prižmurila som oči.
"Noo ona je moja najlepšia kámoška. Mali sme spolu izbu ,no keď to tu podpálila ,tak nás rozdelili. Ale stále sa stretávame. Myslia si ,že som ju nato naviedla ja." Povedala smutne. Tak to je tá Katrin ale pekná špina.
"A naviedla si ju nato?" pozrela som na ňu prekvapene.
"Nie. My sme sa dohodli . Bola tu hrozná zima a potrebovali sme zohriať. Obom nám to bolo hrozne ľúto." hovorila ďalej.
"Aha. Tak ma z ňou zoznámiš ,ale až keď pôjdeme na nákupy ..." chytila som ju za ruku a vytiahla z izby na chodbu ,kde nikoho nebolo.
"Kadiaľ sa dá výjsť von?" spýtala som sa Susi.
"No tadeto sa nedá výjsť. Iba ak na terasu!" rozmýšľala.
"A kde je tá terasa?" to ma už ťahala do uličky ,skadiaľ sa niesla nejaká hudba . Otvorila sklenené dvere ,cez ktoré bolo vidno hromadu chalanov a dievčat ,ako tancujú .
"Povedala som na terasu!" zakričala som na ňu ,až sa muzika zastavila a všetci čumeli len a len na mňa.
Autor: Werča