"Ahoj Simone." Rozbehla sa k Tomovej a Billovej matke Ajka. Objali sa a ich pohľady ostali na mne.
"Dobrý." Milo som sa usmiala.
"Ahoj ,smiem vedieť kto si?" teraz sa mi zdá byť milšia. I vám?
"No Wera. Tomove dievča. Určite si na mňa už nepamätáte...." to ma prerušila.
"Akoby som mohla zabudnuť na tú Weru ,ktorá môjmu synovi zamotala hlavu? Veď ste spolu chodili dosť dlho. Vyzeráš dobre." Obzrela si ma. To som si potichu vydýchla. Teda to mi vyšlo.
"Poďťe ďalej. Kde su chalani ? Mám tu pre nich darčeky." Vošli sme dnu.
"Šli na nejakú akciu." Povedala som.
"Aha. A to ste dom nechali len tak ?" obzerala si svoj dom ,ako sa to tu zmenilo. Par výbuchov ... Zmeny ,bitky a všetko možné , to tu totálne zdemolovalo.
"No je tu kámoška." Usmiala som sa na ňu milo. To na naše prekvápko Sendy vyšla z izby a ťahala za sebou kufor.
"Ahoj." pozdravila ju Simone. Teda mamička Toma a Billa.
"Ahoj... Kto ste?" prekvapene sa zastavila. To zbadala i nás ,ako sa milo usmievame a zase zašla do izby.
"Čo to bolo?" čudovala sa.
"No tá kámoška." Zasmiala sa Ajka a ja tiež. Tak sme boli chvíľku ticho ,až som sa rozhodla ,že pôjdem do izby.
To som si ľahla na posteľ a uvažovala nad tým Billovim bozkom. Ako som si len nemohla všimnúť ,že nemá pierc a že to proste nieje Tom? Som ja ale krava. Mohla som aspoň otvoriť oči. Ale to už asi nezmením...
"Dobrý." Milo som sa usmiala.
"Ahoj ,smiem vedieť kto si?" teraz sa mi zdá byť milšia. I vám?
"No Wera. Tomove dievča. Určite si na mňa už nepamätáte...." to ma prerušila.
"Akoby som mohla zabudnuť na tú Weru ,ktorá môjmu synovi zamotala hlavu? Veď ste spolu chodili dosť dlho. Vyzeráš dobre." Obzrela si ma. To som si potichu vydýchla. Teda to mi vyšlo.
"Poďťe ďalej. Kde su chalani ? Mám tu pre nich darčeky." Vošli sme dnu.
"Šli na nejakú akciu." Povedala som.
"Aha. A to ste dom nechali len tak ?" obzerala si svoj dom ,ako sa to tu zmenilo. Par výbuchov ... Zmeny ,bitky a všetko možné , to tu totálne zdemolovalo.
"No je tu kámoška." Usmiala som sa na ňu milo. To na naše prekvápko Sendy vyšla z izby a ťahala za sebou kufor.
"Ahoj." pozdravila ju Simone. Teda mamička Toma a Billa.
"Ahoj... Kto ste?" prekvapene sa zastavila. To zbadala i nás ,ako sa milo usmievame a zase zašla do izby.
"Čo to bolo?" čudovala sa.
"No tá kámoška." Zasmiala sa Ajka a ja tiež. Tak sme boli chvíľku ticho ,až som sa rozhodla ,že pôjdem do izby.
To som si ľahla na posteľ a uvažovala nad tým Billovim bozkom. Ako som si len nemohla všimnúť ,že nemá pierc a že to proste nieje Tom? Som ja ale krava. Mohla som aspoň otvoriť oči. Ale to už asi nezmením...
V tom mi do izby vpadol unavený Tom.
"Čaw." Pozdravil ma a zvalil sa vedľa mňa. Je tak hrozne smutný. Teraz je ten správny čas.
"Miláčik ... Všetko najlepšie." Posadila som sa na neho obkročmo.
"A ja som si už myslel ,že si na to zabudla." pobozkali sme sa.
"Nezabudla. Už ráno som ti to chcela povedať ,lenže ... Si odišiel." Radšej mu o "tom" nepoviem.
"Aha. To nič. Iba som mal pokazený celý deň. Teraz by som si najradšej pospinkal v tvojom náruči." Zvalil ma vedľa seba.
"No ... To by bolo super ,lenže sme pre teba pripravili prekvapenie ,takže budeš musieť vypadnúť z domu." Zasmiala som sa a odlepila sa od neho.
"Nieee. Ja budem tu ,len ma prosím nevyháňaj s tejto postieľky." objal ma ,až som myslela ,že ma na mieste zadusí.
"Tom.. Tom... Fajn." Odlepil sa odo mňa konečne ,keď si všimol že nemôžem dýchať. To som sa len rýchlo vypratala z postele ,poslala mu pusu a vyšla z izby.
To som hneď zavolala Ajku a tak sme sa dali do ozdobovania domu. Keď už bolo po všetkom ,vrátili sme sa do izieb ,aby sme sa pripravili na veľku párty.
"Teda kam ideš?" zobudil sa Tom.
"No nikam." Obliekla som si čiernu kratkú bľúzku ,s ktorej mi vystrčálo moje bruško. Ani veľke ani malé.
"Jééžiš. To nemusíš ,mne sa páčiš i takto." Práve som bola v tej bľúzke a tangáčoch. Tak to ďakujem .
"No tak nie. Obleč sa ..." ľahla som si na neho dala pusu a zase vstala. Natiahla som na seba nohavice a vybrala tú šiltku ,ktorú som Tomovi kúpila.
"Všetko najlepšie." To sme už počuli zvonček ,takže všetci pozvaní sú tu. Rýchlo som mu podala tú šiltku a chcela zísť dole.
Lenže Tom ma k sebe pritiahol a pobozkal ma. Milo som sa na neho usmiala a pozrela na hodinky. Veď je iba 8 ,sú tu nejako skoro ,nie?
"Musím ísť. Ty ostaň pekne tu." Vybehla som z izby ,do obývačky ,kde som zažila mierny šok.
"Mami? Otec?" zarazila som sa. Čo tu oni robia?
"Wera." Prirútila sa ku mne mama a objala ma. Teda čo tu robia? A načo sa tu hrajú?
"Čo tu robíte?" pozrela som na nich.
"Prišli sme si po teba. Zistili sme ,že ťa máme veľmi radi a nemôžeme dopustiť aby si sa do toho navliekla zas. Vráť sa domov." To sa mi nechcelo veriť ,týmto slovám.
"Nie. Nikam nejdem. A hlavne dnes nie. Tom má narodeniny a ja tú musím ostať..." to ma prerušila Simone.
"Tom ide na vysokú a určite tu budeš len zavadzať. No ták ,potom sa tu predsa vrátiš." Usmiala sa na mňa milo. Ak som napísala ,že je milá vraciam späť. To ona. Určite ona ich tu zavolala ,aby ma vzali späť do Berlína ,aby som nemohla byť s Tomom. Suka!
"Ale ..." chcela som sa brániť ,lenže som si uvedomila ,že nemám slov. Neviem čo povedať. Je pravdy na tom ,že Tomovi budem zavadziať a že ho budem len zbytočne rozptilovať. Musím odísť a vrátiť sa do Berlína.
"Tak za hodinku nám letí lietadlo. Pobaľ sa prosím." Usmial sa na mňa otec. To som len zo slzami v očiach odišla hore ,zatvorila dvere izby a zabudla že je tu i Tom.
"Čo sa stalo láska? Prečo plačeš?" hneď ku mne pribehol.
"Nič mi nieje." utrela som si slzy a balila sa. Tom na mňa len hľadel.
"Čo sa stalo? Kam ideš? Prečo sa balíš?" behal pri mne.
"Odchádzam do Berlína. Znova do veľkého šialeného Berlína. Znovu ..." Plakala som ďalej. Tom na mňa najprv len hľadel , no potom sa mu spustili slzy.
"Takže ... Si tu len prišla na prázdniny ,využiť ma a zase odchádzaš? Na koľko? Dve roky? Znovu?" plakal ako dieťa a ja vlastne tiež. Zraňovali ma jeho slová a čo si o mne zase myslí.
"Vieš dobre že to tak nieje. Ľúbim ťa a sľubujem ti ,že sa vrátim. Sľubujem ,že to bude skôr ,než tie dve roky. Počuješ? SĽUBUJEM." Objala som ho . To ma len pevne stlačil a plakal.
"Prídem si po teba ,hoci by ma to malo stáť život. Už vás nechcem znovu stratiť." Pobozkal ma. Tak toto je lepšie.
"Ľúbim ťa." Pobozkala som ho a ťahala za sebou kufor . Tom mi otvoril dvere a spolu sme zišli dole. V obývačke ,sedeli už všetci a pozorne sa usmievali. Sendy stála v strede a niečo im hovorila.
"Takže ľudia. Nebudem vám tu prekážať ,lebo sa sťahujem ku Gustavovi." Usmiala sa. No keď uvidela moju tvár ,rozmazanú od šminiek hneď jej úsmev z tváre zmizol.
"Čo sa stalo?" zamračila sa na mňa. Tak som jej to všetko vysvetlila.
"To nie. Mňa tu necháš?" povedala smutne. To som ju len objala a pošeptala jej "Máš tu Gustava. Ja sa vrátim." A zase sa od nej odťiahla. Potom som sa s každým postupne rozlúčila.
"Tak môžeme už ísť?" povedala unudene matka. Ja som len smutne prikývla a tak ťahala svoj kufor ďalej.
Keď všetci nastúpili do auta ,ja som sa ešte zdržala s Tomom.
"Všetko najlepšie a dúfam ,že tú šiltku budeš nosiť." Pobozkala som ho a objala.
"Budem. A sľubujem ,že si po teba prídem." To som si už nastúpila do auta zo slzami v očiach a tak sme konečne vyrazili na letisko . Znovu sa vraciam do toho hrozného mesta. Mesta ,kde sa mi prevrátil celý život a všetko moje úsilie zničilo. Mesto ktoré mi kamošov vzalo ale i dalo. Mám ho rada ,ale i nenávidim. Najradšej by som ostala tu - v rodnom Magdeburgu!!!
"Čaw." Pozdravil ma a zvalil sa vedľa mňa. Je tak hrozne smutný. Teraz je ten správny čas.
"Miláčik ... Všetko najlepšie." Posadila som sa na neho obkročmo.
"A ja som si už myslel ,že si na to zabudla." pobozkali sme sa.
"Nezabudla. Už ráno som ti to chcela povedať ,lenže ... Si odišiel." Radšej mu o "tom" nepoviem.
"Aha. To nič. Iba som mal pokazený celý deň. Teraz by som si najradšej pospinkal v tvojom náruči." Zvalil ma vedľa seba.
"No ... To by bolo super ,lenže sme pre teba pripravili prekvapenie ,takže budeš musieť vypadnúť z domu." Zasmiala som sa a odlepila sa od neho.
"Nieee. Ja budem tu ,len ma prosím nevyháňaj s tejto postieľky." objal ma ,až som myslela ,že ma na mieste zadusí.
"Tom.. Tom... Fajn." Odlepil sa odo mňa konečne ,keď si všimol že nemôžem dýchať. To som sa len rýchlo vypratala z postele ,poslala mu pusu a vyšla z izby.
To som hneď zavolala Ajku a tak sme sa dali do ozdobovania domu. Keď už bolo po všetkom ,vrátili sme sa do izieb ,aby sme sa pripravili na veľku párty.
"Teda kam ideš?" zobudil sa Tom.
"No nikam." Obliekla som si čiernu kratkú bľúzku ,s ktorej mi vystrčálo moje bruško. Ani veľke ani malé.
"Jééžiš. To nemusíš ,mne sa páčiš i takto." Práve som bola v tej bľúzke a tangáčoch. Tak to ďakujem .
"No tak nie. Obleč sa ..." ľahla som si na neho dala pusu a zase vstala. Natiahla som na seba nohavice a vybrala tú šiltku ,ktorú som Tomovi kúpila.
"Všetko najlepšie." To sme už počuli zvonček ,takže všetci pozvaní sú tu. Rýchlo som mu podala tú šiltku a chcela zísť dole.
Lenže Tom ma k sebe pritiahol a pobozkal ma. Milo som sa na neho usmiala a pozrela na hodinky. Veď je iba 8 ,sú tu nejako skoro ,nie?
"Musím ísť. Ty ostaň pekne tu." Vybehla som z izby ,do obývačky ,kde som zažila mierny šok.
"Mami? Otec?" zarazila som sa. Čo tu oni robia?
"Wera." Prirútila sa ku mne mama a objala ma. Teda čo tu robia? A načo sa tu hrajú?
"Čo tu robíte?" pozrela som na nich.
"Prišli sme si po teba. Zistili sme ,že ťa máme veľmi radi a nemôžeme dopustiť aby si sa do toho navliekla zas. Vráť sa domov." To sa mi nechcelo veriť ,týmto slovám.
"Nie. Nikam nejdem. A hlavne dnes nie. Tom má narodeniny a ja tú musím ostať..." to ma prerušila Simone.
"Tom ide na vysokú a určite tu budeš len zavadzať. No ták ,potom sa tu predsa vrátiš." Usmiala sa na mňa milo. Ak som napísala ,že je milá vraciam späť. To ona. Určite ona ich tu zavolala ,aby ma vzali späť do Berlína ,aby som nemohla byť s Tomom. Suka!
"Ale ..." chcela som sa brániť ,lenže som si uvedomila ,že nemám slov. Neviem čo povedať. Je pravdy na tom ,že Tomovi budem zavadziať a že ho budem len zbytočne rozptilovať. Musím odísť a vrátiť sa do Berlína.
"Tak za hodinku nám letí lietadlo. Pobaľ sa prosím." Usmial sa na mňa otec. To som len zo slzami v očiach odišla hore ,zatvorila dvere izby a zabudla že je tu i Tom.
"Čo sa stalo láska? Prečo plačeš?" hneď ku mne pribehol.
"Nič mi nieje." utrela som si slzy a balila sa. Tom na mňa len hľadel.
"Čo sa stalo? Kam ideš? Prečo sa balíš?" behal pri mne.
"Odchádzam do Berlína. Znova do veľkého šialeného Berlína. Znovu ..." Plakala som ďalej. Tom na mňa najprv len hľadel , no potom sa mu spustili slzy.
"Takže ... Si tu len prišla na prázdniny ,využiť ma a zase odchádzaš? Na koľko? Dve roky? Znovu?" plakal ako dieťa a ja vlastne tiež. Zraňovali ma jeho slová a čo si o mne zase myslí.
"Vieš dobre že to tak nieje. Ľúbim ťa a sľubujem ti ,že sa vrátim. Sľubujem ,že to bude skôr ,než tie dve roky. Počuješ? SĽUBUJEM." Objala som ho . To ma len pevne stlačil a plakal.
"Prídem si po teba ,hoci by ma to malo stáť život. Už vás nechcem znovu stratiť." Pobozkal ma. Tak toto je lepšie.
"Ľúbim ťa." Pobozkala som ho a ťahala za sebou kufor . Tom mi otvoril dvere a spolu sme zišli dole. V obývačke ,sedeli už všetci a pozorne sa usmievali. Sendy stála v strede a niečo im hovorila.
"Takže ľudia. Nebudem vám tu prekážať ,lebo sa sťahujem ku Gustavovi." Usmiala sa. No keď uvidela moju tvár ,rozmazanú od šminiek hneď jej úsmev z tváre zmizol.
"Čo sa stalo?" zamračila sa na mňa. Tak som jej to všetko vysvetlila.
"To nie. Mňa tu necháš?" povedala smutne. To som ju len objala a pošeptala jej "Máš tu Gustava. Ja sa vrátim." A zase sa od nej odťiahla. Potom som sa s každým postupne rozlúčila.
"Tak môžeme už ísť?" povedala unudene matka. Ja som len smutne prikývla a tak ťahala svoj kufor ďalej.
Keď všetci nastúpili do auta ,ja som sa ešte zdržala s Tomom.
"Všetko najlepšie a dúfam ,že tú šiltku budeš nosiť." Pobozkala som ho a objala.
"Budem. A sľubujem ,že si po teba prídem." To som si už nastúpila do auta zo slzami v očiach a tak sme konečne vyrazili na letisko . Znovu sa vraciam do toho hrozného mesta. Mesta ,kde sa mi prevrátil celý život a všetko moje úsilie zničilo. Mesto ktoré mi kamošov vzalo ale i dalo. Mám ho rada ,ale i nenávidim. Najradšej by som ostala tu - v rodnom Magdeburgu!!!
Autor: Werča